59. kapitola - Nekalá dohoda

„A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“
(Evanjelium podľa Jána 11,53)

Betánia sa nachádzala blízko Jeruzalema a správa o vzkriesení Lazára sa čoskoro dostala aj do tohto mesta. Onedlho sa aj židovskí vodcovia od svojich vyzvedačov dozvedeli, čo sa prihodilo. Mŕtvy človek bol pred mnohými svedkami vzkriesený k životu niekoľko dní po svojej smrti. Takýto zázrak nemohol nikto poprieť! Tento mocný čin poskytol vrcholný dôkaz, že Boh zoslal svojho Syna, aby ľuďom priniesol záchranu. Zrejmý prejav Božej moci musel presvedčiť každého človeka vybaveného zdravým úsudkom. Väčšina prizerajúcich ľudí vtedy v Ježiša uverila.

Bezprostredne po tejto udalosti bola zvolaná židovská veľrada, aby sa poradila o ďalšom postupe. Jej členovia neskrývali svoje rozpaky: „Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení! Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ.“

Saduceji, vplyvná náboženská skupina medzi Židmi, nemali voči Ježišovi takú nenávisť ako farizeji. Teraz sa však aj oni znepokojili. Učili totiž, že neexistuje vzkriesenie mŕtvych, a zastávali názor, že nie je možné, aby mŕtve telo opäť ožilo. Ježišov čin ich usvedčil z neznalosti Písma a opomínania Božej moci. Rozhodli sa teda, že sa Ježiša zbavia.

Farizeji síce vo vzkriesenie verili, ale odmietli vykonaný zázrak prijať ako dôkaz Ježišovho mesiášstva. Ježiša nenávideli, lebo nebral vážne ich tradície a náboženské pravidlá. Odhaľovaním predstieranej zbožnosti tiež oslaboval ich vplyv a moc. Za každú cenu sa mu chceli pomstiť. Už niekoľkokrát sa Ježiša snažili ukameňovať, ale márne.

Na verejnosti sa ho pokúšali všelijako ponížiť či nachytať, zakaždým však odišli naprázdno. I napriek všetkým Ježišom vykonaným zázrakom, čistému životu, ktorý viedol, a učeniu, ktoré odovzdával, nakoniec vyhlásili, že ktokoľvek vyzná vieru v Ježiša, bude vylúčený zo synagógy.

Saduceji a farizeji mali rôzny pohľad na mnoho vecí, ohľadom prístupu k Ježišovi sa ale zjednotili. Veľrada nemala v skutočnosti žiadnu výkonnú moc. Rimanmi bola iba tolerovaná a mohla sa zaoberať len otázkami židovského náboženstva.

Dohoda

Pri rokovaní o odstránení Ježiša nepovažovali niektorí členovia veľrady tento zámer za správny. Duch Svätý pôsobil na ich myšlienky a pripomenul im niekoľko udalostí z Ježišovho života, ktoré dokazovali, že je Božím Synom. Spomenuli si na svoj rozhovor s mladým Ježišom v chráme, na jeho zázraky a múdrosť, s ktorou o Božích veciach hovoril. Teraz boli znepokojení a nevedeli, čo robiť.

Náhle povstal veľkňaz Kajfáš, známy svojou pýchou a panovačnosťou. Vyhlásil: „Vy nič neviete a ani nechápete, že je pre vás užitočnejšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.“

Svoju požiadavku zdôvodnil tým, že aj keby bol Ježiš nevinný, musí byť odstránený, pretože vodcom ľudu pôsobí len problémy a podrýva ich autoritu. Ak by začali robiť problémy aj jeho nasledovníci a vznikli by nepokoje, Rimania by zakročili, uzavreli chrám a zrušili židovské zákony, čo by viedlo k zániku židovského národa. Kajfáš chcel obetovaním Ježiša zachrániť židovský národ, nie však pred jeho hriešnym spôsobom života, ale preto, aby mal pokoj a naďalej vládli staré poriadky.

Na tomto zhromaždení veľrady pôsobil na svedomie Ježišových nepriateľov Duch Svätý. Satan si to uvedomoval a snažil sa ich myslenie zo všetkých síl ovládnuť. Pripomínal im, ako často boli pre Ježiša zahanbení a ako si Ježiš neváži ich zvyky a obrady. S výnimkou niekoľkých členov neodvažujúcich sa verejne vyjadriť svoj názor celá veľrada Kajfášov návrh prijala. Nechali sa satanom úplne ovládnuť a rozhodli sa Ježiša pri prvej príležitosti usmrtiť. Dokonca si nahovárali, že sa týmto činom zachovajú ako veľkí vlastenci a zachránia svoj národ.

Nechceli však popudiť ľud, pretože by riskovali vznik vzbury, ktorá by sa mohla obrátiť proti nim. Rozhodli sa vyčkať na vhodnú príležitosť, pri ktorej by Ježiša v tichosti zatkli.

Ježiš vedel o ich zámere aj o tom, že ho čoskoro uskutočnia. Chcel preto stráviť ešte nejaký čas so svojimi učeníkmi, a tak prestal verejne pôsobiť a odišiel na okraj púšte do Efraimu.

Počas troch rokov Ježišovho vyučovania a uzdravovania ľudia videli jeho záujem a starostlivosť o každého človeka, jeho čistú povahu a pravú zbožnosť. Zdalo sa však, že svet už nemôže dlhšie zniesť prítomnosť takého človeka. Ten, ktorý uzdravoval chorých, sýtil hladných, tešil zarmútených, kriesil mŕtvych a vyslobodzoval ľudí z otroctva hriechu, mal byť navždy umlčaný.

Na zamyslenie:

1. Prečo sa saduceji zhodli s farizejmi na odstránení Ježiša?
2. Ako Kajfáš zdôvodnil nutnosť umlčať Ježiša? Prečo je tento spôsob myslenia veľmi nebezpečný?
3. Bol v dejinách Európy použitý „Kajfášov argument“ vo vzťahu k Československu?
4. Zachovali sme sa v niektorej situácii ako Kajfáš? Ako to napravíme?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 11,47–54