51. kapitola - Svetlo sveta

„Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“
(Evanjelium podľa Jána 8,32)

Aby mohli ľudia počas Sviatku stánkov načúvať Ježišovým slovám, zhromaždili sa už skoro ráno na chrámovom nádvorí. V prílive lúčov vychádzajúceho slnka, rozjasňujúcich svojím leskom mramorové paláce a pozlátené chrámové múry, Ježiš predniesol: „Ja som svetlo sveta.“

Týmito slovami vyjadril jednotu s Bohom, lebo Boh je svetlo; vysvetlil tým tiež svoj vzťah k ľudstvu. Bol to práve Ježiš, kto na počiatku stvoril svetlo. On je pôvodcom svetla žiariaceho zo slnka a je aj duchovným svetlom. Rovnako ako prenikajú slnečné lúče aj do najodľahlejších kútov zeme, osvecuje duchovné svetlo – Slnko spravodlivosti – každé ľudské srdce.

Mnohí myslitelia a vedci, ktorých učenie alebo vedecké objavy zmenili životný štýl ľudí, sú oceňovaní za to, čím prispeli ľudstvu. Existuje však Niekto, kto stojí v poznaní nad nimi a kto stvoril celý vesmír. Rovnako ako Mesiac odráža svetlo Slnka, odráža poznanie veľkých mysliteľov múdrosť a zásady Ježiša, ak sa ich učenie zakladá na pravde. Ježiš je zdrojom pravého poznania a vzdelania.

Pri Ježišových slovách „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ si všetci prítomní uvedomili, že sa Ježiš stotožnil s Mesiášom. Farizeji a vodcovia ľudu sa cítili veľmi pobúrení tým, že si tento obyčajný muž z Galiley robí také nároky.

„Kto si ty?“ pýtali sa, aby ho donútili k priamej odpovedi. Dúfali, že keď sa vyhlási za Mesiáša, ľudia ho odmietnu ako podvodníka, pretože mali o povahe a vzhľade Mesiáša úplne iné predstavy.

Ježiš sa však nenechal chytiť do pasce. Nepokúšal sa im dokázať, kto je. Hovoril o svojom vzťahu s Bohom. „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten, čo ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, pretože ja robím vždy to, čo sa jemu páči.“

Všetkým, ktorí sa skutočne zaujímali o jeho posolstvo, povedal: „Ak vy zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“

Abrahámovi potomkovia

Farizeji však povedali: „Sme potomkovia Abraháma a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovoríš: Stanete sa slobodnými?“

Ježiš pozrel na týchto mužov plných nenávisti a smutne odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu.“ Ľudia odmietajúci podriadiť svoju vôľu Bohu sa vydávajú vplyvu inej duchovnej sily. Postupom času upadajú do „otroctva“, pretože sa ich myseľ dostane pod vplyv satana. Síce sa domnievajú, že sú slobodní, keď sa riadia len sami sebou, svojím úsudkom, svojím presvedčením a vierou v seba samého, v skutočnosti to tak nie je. Každý človek je ovplyvnený duchovným svetom a je súčasťou vojny medzi dobrom a zlom. Ježiš prišiel pretrhnúť putá duchovného otroctva a ľudstvo vyslobodiť. Každému človeku dáva slobodu rozhodnúť sa, či bude svojím životným postojom nasledovať Boha, alebo priamo či nepriamo Božieho odporcu.

Pokiaľ žijeme v súlade s Ježišovou vôľou, prežívame ozajstnú slobodu. Keď voláme k Bohu a prosíme o vyslobodenie od zlých životných návykov, nečistých myšlienok, slov i činov, Ježiš naše prosby vypočuje. Pôsobením Ducha Svätého nás premieňa na svoj obraz a obnovuje tak ľudskú dôstojnosť.

Farizeji tvrdili, že sú potomkami Abraháma. Samotná rodová spriaznenosť však nič neznamená. Ak by boli skutočnými Abrahámovými potomkami, rozoznali by pravdu, ktorú Ježiš zvestoval. Táto zásada platí aj v prípade apoštolskej postupnosti. Príslušnosť k Abrahámovmu rodu sa nepreukazuje menom či rodokmeňom, ale povahou. Apoštolstvo nespočíva v odovzdávaní cirkevnej moci, ale v duchovnej spriaznenosti. Pravým dôkazom apoštolskej postupnosti je život vo viere, v láske a v pravde, ktorý apoštoli hlásali.

Ježiš povedal farizejom: „Ak ste Abrahámove deti, mali by ste robiť Abrahámove skutky! Teraz však chcete zabiť mňa – človeka, ktorý vám povedal pravdu, ktorú počul od Boha. Toto Abrahám neurobil. Vy robíte skutky svojho otca.“

To ich rozhnevalo, a tak mu ironicky pripomenuli okolnosti jeho narodenia: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme jediného Otca, Boha.“

Ježiš si ich hrubé narážky nevšímal a namietol:

„Keby bol Boh váš Otec, milovali by ste ma, veď ja som vyšiel a prichádzam od Boha. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal. Prečo nechápete moju reč? – Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď hovorí lož, hovorí z toho, čo mu je vlastné, pretože je luhár a otec lži.“

Tieto slová farizejov a vodcov ľudu nadmieru pobúrili. Odsudzovali ich postoje, učenie i konanie, a preto im boli nepríjemné.

Celé tri roky títo muži hľadali na Ježišovom charaktere niečo, čo by sa dalo vytknúť, ale márne. Ježiš pokračoval:

„Kto z vás ma usvedčí z hriechu? A keď hovorím pravdu, prečo mi neveríte?“

Celý Ježišov život pozorovali tiež satan a démoni. Snažili sa nájsť jedinú Ježišovu slabosť, aby ho mohli premôcť. Nič však nenašli. Ježiš žil presvedčivo podľa Božieho zákona pred zrakom hriešnych ľudí, nebeského Otca a jeho anjelov i nepadlých svetov. Vždy robil len to, čo sa páčilo Bohu.

Ježiš pokračoval: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; aj videl a zaradoval sa.“ Abrahám sa modlil k Bohu, aby mohol uvidieť zasľúbeného Mesiáša ešte skôr, než zomrie. Boh mu dal videnie, v ktorom uzrel Ježišov život a smrť. Vtedy pochopil, že raz bude Boží Syn obetovaný pre záchranu sveta.

Farizeji sa Ježišovým slovám vysmiali. Pokladali ich za dobrú príležitosť poukázať na jeho blúznenie: „Ešte nemáš päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“

Ježiš im s vážnosťou a dôstojnosťou odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Skôr ako bol Abrahám, Ja som!“

V zhromaždení zavládlo ticho. V mene „JA SOM“ sa totiž predstavil Boh Mojžišovi. Tento galilejský učiteľ svojím výrokom tvrdil, že je zajedno s Bohom! Kňazi a farizeji začali na Ježiša zbesilo kričať. Obvinili ho z rúhania, čo bolo považované za vyjadrenie najväčšej neúcty a urážky Boha. Mnoho prizerajúcich sa s nimi súhlasilo. Chytili kamene a chceli Ježiša ukameňovať.

V rozruchu, ktorý nastal, sa Ježiš ukryl v dave a so svojimi učeníkmi opustil chrám.

Uzdravenie slepého

Na ceste stretli mladého človeka, slepého od narodenia. Učeníci sa Ježiša spýtali: „Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?“

„Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili,“ odpovedal Ježiš. „Stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ Potom napľul na zem, urobil z hliny blato, potrel ním slepcove oči a prikázal: „Choď, umy sa v rybníku Siloe.“ Slepý Ježiša poslúchol a v rybníku si umyl tvár. Keď otvoril oči, prvýkrát v živote videl.

Satan zviedol Izraelčanov k tomu, že choroby a ľudské nešťastie vnímali ako Boží trest za hriechy. Dlhodobo chorý človek bol preto považovaný za veľkého hriešnika. Ježiš odpovedal na otázku učeníkov praktickým spôsobom. Namiesto filozofovania o tom, či Boh trestá ľudí za ich hriechy alebo nie, im ukázal Božiu moc, lásku a milosť, ktoré tomuto slepcovi vrátili zrak. Bolo zrejmé, že v hline ani vo vode rybníka žiadna liečivá moc ukrytá nebola.

Susedia a známi poznali mladíka od detstva, neboli si však istí, či uzdravený človek je naozaj on.

Zvolal teda: „Ja som to!“

„Ako to, že sa ti otvorili oči?“ pýtali sa ho.

„Človek menom Ježiš urobil blato, potrel mi oči a povedal: Choď k Siloe a umy sa! Šiel som teda, a keď som sa umyl, začal som vidieť.“

„Kde je ten človek?“ pýtali sa zvedavo.

„Neviem,“ odpovedal.

Keď sa o zázraku dozvedeli farizeji, žasli. Slepec bol však uzdravený v sobotu, a tak sa ich voči Ježišovi zmocnila ešte väčšia nenávisť. Mladíka nechali predviesť pred radu, aby im rozprával, ako sa všetko odohralo.

Niektorí z nich vyhlásili: „Ten človek nie je z Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Budili zdanie, že ochraňujú svätosť soboty, ale sami ju narušovali svojimi nečistými myšlienkami a nekalými plánmi, ako by sa Ježiša zbavili.

Iní Ježiša bránili: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ Znovu sa teda obrátili na uzdraveného: „Čo hovoríš o ňom ty?“

„Je prorok,“ odpovedal im.

Nato niektorí farizeji začali pochybovať o tom, že bol slepý. Zavolali si preto jeho rodičov, aby uzdravenie potvrdili. Chceli ich zastrašiť a prinútiť k inému vysvetleniu. Všetci ľudia boli totiž oboznámení s tým, že rabíni vylúčia na tridsať dní zo synagógy každého, kto uzná Ježiša za Mesiáša. Takýto trest sa považoval za veľkú hanbu.

Rodičov sa spýtali: „Je toto ten váš syn, o ktorom hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“

Po zázračnom uzdravení svojho syna rodičia uverili v Ježiša, báli sa však vylúčenia zo synagógy, a preto odpovedali vyhýbavo: „Vieme, že toto je náš syn a že sa narodil slepý. Ale nevieme, ako to, že teraz vidí, a nevieme ani to, kto mu otvoril oči. Jeho sa opýtajte. Má svoje roky, sám bude hovoriť o sebe.“

Otázky farizejov prezrádzali ich predsudky voči Ježišovi. Ľudia v dave sa divili: „Ak by bol Ježiš skutočne podvodník, ako farizeji tvrdia, ako je možné, že skrze neho Boh robí také mocné zázraky?“

Farizeji nedokázali zázrak poprieť. Mladík totiž všade radostne rozprával, čo sa mu prihodilo. Pokúsili sa ho teda aspoň umlčať:

„Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešny.“

„Či je hriešny, neviem,“ odpovedal, „ale jedno viem, že som bol slepý a teraz vidím.“

„Čo ti urobil? Ako ti otvoril oči?“ pýtali sa ho znova, lebo chceli, aby výpoveď pozmenil.

„Už som vám to povedal, a nepočúvali ste,“ odpovedal, „prečo to chcete počuť znova? Chcete sa azda aj vy stať jeho učeníkmi?“

Osopili sa na neho: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že s Mojžišom hovoril Boh, ale o tomto nevieme, ani odkiaľ je.“

„Práve to je čudné,“ povedal im. „Vy neviete odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že Boh hriešnikov nevypočuje, ale vypočuje toho, kto je bohabojný a plní jeho vôľu. Nikdy nebolo počuť, že by slepému od narodenia niekto otvoril oči. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič urobiť.“

Farizeji na chvíľu stíchli. Jeho slová ich prekvapili a nemohli ich poprieť. Potom sa namrzene zahalili do svojich rúch, ako keby boli v prítomnosti niekoho, kto má nákazlivú chorobu, a zakričali: „Ty si sa celý v hriechoch narodil a ideš nás poúčať?“ A vyhnali ho.

Keď sa Ježiš dopočul, čo sa uzdravenému prihodilo, vyhľadal ho a spýtal sa: „Ty veríš v Syna človeka?“

Mladík sa prvýkrát zadíval do tváre svojho Záchrancu. Doteraz videl len svojich rodičov a nahnevaných rabínov. Teraz sa jeho uzdravené oči pozerali na Ježišovu láskavú a pokojnú tvár. Odpovedal: „A kto je to, Pane, aby som v neho veril?“

Ježiš mu povedal: „Už si ho videl; je to ten, čo sa s tebou rozpráva.“ Mladík zvolal: „Verím, Pane!“ A padol pred ním na kolená.

Neďaleko postávalo niekoľko farizejov. Ježiš si to všimol a dodal:

„Súdiť som prišiel na tento svet, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, oslepli.“

Niekto sa s obavou opýtal: „Vari sme aj my slepí?“

Ježiš odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme, a tak váš hriech zostáva.“

Mnohým ľuďom sa otvorili oči a prijali Ježiša za svojho Mesiáša. Farizeji ho odmietli a naďalej si slepo zakladali na svojom doterajšom spôsobe života.

Na zamyslenie:

1. K čomu sa môžu v Ježišovom diele prirovnať slnečné lúče?
2. Akým spôsobom môžeme prežívať skutočnú slobodu?
3. Čo odpovedal uzdravený muž na námietky farizejov?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 9,1–41; Jn 1,4–9; 2 Pt 1,19; 2Kor 4,6; Jn 1,12–18; Kol 2,3; Jn 1,4; Jn 8,12; Iz 49,6; Jn 8,25–29; Rim 8,2; Jk 2,12; Jn 8,41–59; Mich 5,2; Jn 10,33; Jn 1,5