36. kapitola - Dotyk viery

„Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.“
(Evanjelium podľa Lukáša 8,48)

Ježiš sa vrátil späť na západný breh Galilejského jazera, kde na neho čakalo veľa ľudí. Zostal s nimi, vyučoval ich a uzdravoval. Potom sa vydal do Matúšovho domu na hostinu s vyberačmi daní. Tam ho vyhľadal Jairus, vedúci tunajšej synagógy, ktorý Ježiša naliehavo oslovil: „Dcérka mi skonáva. Poď, polož na ňu ruky, aby vyzdravela a žila!“

Ježiš s ním ihneď odišiel. Učeníci boli prekvapení, že Ježiš vyhovel žiadosti povýšeneckého a domýšľavého rabína, a vydali sa za nimi. Cestou Ježiša obklopilo toľko ľudí, že mohol kráčať len veľmi pomaly. Čas rýchlo ubiehal a ustarostený Jairus začal byť netrpezlivý, pretože sa Ježiš občas zastavil, aby pomohol chorým a trpiacim.

V dave sa nachádzala tiež jedna nešťastná žena, ktorá už dvanásť rokov trpela chorobou spôsobujúcou časté krvácanie. Celý svoj majetok minula na lieky a lekára, ale nič nepomohlo. Lekári po čase vyhlásili jej chorobu za nevyliečiteľnú. Vzdala sa všetkej nádeje, kým nepočula o Ježišových skutkoch. Dúfala, že ak by sa s ním mohla stretnúť, uzdravil by ju.

Prišla na pobrežie, kde Ježiš často vyučoval. Pre chorobu a bolesti však bola príliš slabá, než aby si mohla prekliesniť cestu davom. S nádejou preto pokračovala za Ježišom, ktorý smeroval k Jairovmu domu. Stále sa jej ale nedarilo k Ježišovi priblížiť na dosah a začínala byť zúfalá. Zrazu Ježiš zamieril k miestu, kde stála.

Ľudia sa na neho tak tlačili, že ho bolo ťažké vidieť alebo osloviť. Žena sa bála, že prepasie svoju jedinečnú príležitosť. Hovorila si: „Ak sa dotknem čo len jeho rúcha, budem uzdravená!“ A tlačila sa dopredu.

Keď Ježiš prechádzal okolo nej, natiahla ruku, ako to len bolo možné, a svojimi prstami sa dotkla okraja jeho šiat. Všetku svoju nádej a vieru vložila do tohto jediného dotyku. Náhle zacítila, ako bolesti ustali. S radosťou a vďačnosťou vo svojom srdci sa chcela stratiť v dave. Ježiš sa však zastavil. Rozhliadal sa po tvárach okolo seba a hlasom prehlušujúcim hluk davu sa spýtal: „Kto sa dotkol môjho rúcha?“

Zdalo sa, že je to zbytočná otázka. Peter pohotovo odpovedal: „Vidíš, že sa ľudia na teba tlačia, a ty sa ešte pýtaš: Kto sa ma dotkol?“

Ježiš však poznal rozdiel medzi dotykom viery a náhodnými dotykmi tlačiaceho sa davu. Povedal: „Voľakto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ Takú vieru Ježiš nemohol nechať bez povšimnutia.

Len čo žena vytušila odhalenie, padla celá roztrasená pred Ježišom na kolená. S vďačnosťou a so slzami v očiach mu vyrozprávala príbeh svojho utrpenia a vysvetlila, prečo sa ho dotkla. Ježiš sa na ňu usmial a povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.“

Potom pokračoval v ceste do Jairovho domu. Než stihli vstúpiť dovnútra, pretlačil sa k Jairovi služobník a povedal: „Tvoja dcéra umrela. Neunúvaj učiteľa!“ Ježiš to počul a povedal Jairovi: „Neboj sa! Len ver a bude zachránená.“ Keď prišli k domu, začuli nariekanie plačiek, najatých podľa vtedajších zvyklostí, a piesne hudobníkov hrajúcich na flaute. Ježiš rozhodne vyhlásil: „Prečo robíte taký rozruch a plačete? Dieťa nezomrelo, ale spí.“

Niektorí boli jeho slovami zdesení, iní sa mu horko vysmiali. Videli predsa, že je dievča mŕtve. Ježiš prítomných vyzval, aby opustili dom. Nechal pri sebe iba dievčiných rodičov a najbližších učeníkov – Petra, Jakuba a Jána. Všetci sa odobrali do izbičky zosnulého dievčaťa. Ježiš sa postavil k okraju postele, chytil dievčinu za ruku a zvolal: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“

Jej bezvládne telo sa razom zachvelo. Oči sa doširoka otvorili, akoby sa prebudila z hlbokého spánku, a s údivom sa rozhliadala okolo seba. Vstala a vrúcne objala svojich šťastných rodičov.

Viera prináša uzdravenie

Počas stretnutia s chorou ženou dal Ježiš všetkým najavo, že uzdravenie prišlo na základe jej viery v spojení s jeho božskou mocou, nie v dôsledku jednoduchého dotyku odevu. Nemohla tým vzniknúť povera, že sa niekto môže uzdraviť samotným dotykom Ježišovho šatu.

Mať vieru neznamená len rozumový súhlas s tým, že Ježiš existoval a že je Záchranca sveta. Takáto formálna viera nemôže uzdraviť srdce človeka. Viera, ktorá vedie k záchrane, nie je len rozumovým súhlasom s pravdou. Nestačí veriť správam o Ježišovi, treba dôverovať Ježišovi ako svojmu Záchrancovi a prežívať s ním osobný vzťah. Pravá viera život obohacuje a dodáva človeku radosť a silu. Úplná dôvera v Božie slovo vyslobodzuje zo závislosti na tomto svete.

Ježiš si prial, aby uzdravená žena prežívala svoju skúsenosť s ďalšími ľuďmi. Požehnanie, ktoré prináša radostná správa o záchrane v Ježišovi, by nemala zostať skrytá. Naša osobná skúsenosť života viery v Ježiša je tým najúčinnejším svedectvom, ktoré môže ostatným presvedčivo poukázať na Boha.

Jedného dňa prišlo za Ježišom desať malomocných. Po uzdravení sa k nemu vrátil len jeden z nich, aby mu poďakoval. Koľko ľudí dnes koná rovnako! Boh sa stará o dobro ľudstva. Uzdravuje chorých, zachraňuje v nebezpečenstve, zosiela nebeských anjelov, aby nás chránili. Veľakrát však konáme tak, ako keby sa všetko odohrávalo náhodou, pôsobenie Božej moci nevnímame alebo ho neberieme vážne. Nevďačnosť uzatvára srdce voči Bohu. Pokiaľ si pripomíname Božie dary, posilňuje sa tým naša viera. Premýšľajme každý deň o Ježišovej láske a milosti voči nám.

Na zamyslenie:

1. Prečo chorá žena túžila po stretnutí s Ježišom?
2. Prečo Ježiš trval na tom, aby sa našla osoba, ktorá sa ho dotkla?
3. Čo je pravá viera?
4. Máme osobnú skúsenosť s nasledovaním Pána Ježiša? Povedali sme o nej druhým?

Biblické texty k tejto téme:

Mk 5,21–43; Lk 8,40–56; Mt 9,18–26; Iz 43,12; Ž 116,12–14