19. kapitola - Žena pri studni

„Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
(Evanjelium podľa Jána 4,14)

Cestou do Galiley Ježiš prechádzal so svojimi učeníkmi Samáriou. Na poludnie sa ocitli v nádhernom údolí pri mestečku Sychar. Zastavili sa pri Jákobovej studni, aby si odpočinuli. Kým učeníci išli do mesta kúpiť niečo na jedenie, Ježiš tu zostal.

Židia a Samaritáni boli veľkými nepriateľmi. Jedni sa vyhýbali druhým. Židovskí vodcovia neschvaľovali žiadnu spoluprácu so Samaritánmi a nebolo im dovolené dostať od Samaritánov čo i len trochu jedla alebo pohár vody. Keď Židia putovali ich územím, mohli si kúpiť len to najnutnejšie.

Ježiš čakal pri studni. Bolo úmorné teplo a sužoval ho stále väčší smäd. Nemal lano ani vedro, aby si nabral osviežujúcu vodu. Musel čakať, až niekto príde a vodu načerpá.

Náhle prišla k studni jedna miestna žena. Ježiša si vôbec nevšímala a naberala vodu do džbána. Bola už na odchode, keď ju Ježiš požiadal: „Prosím ťa, daj mi napiť.“ Kráľ nebies, Ten, ktorý stvoril oceány a bdie nad riekami a potokmi, bol závislý od láskavosti cudzinky, aby sa mohol napiť.

Takúto prosbu žena nemohla odmietnuť. V tamojšej spoločnosti bolo podanie vody smädnému pútnikovi naprostou povinnosťou. Pre sváry medzi Samaritánmi a Židmi mu však žena sama od seba vodu neponúkla.

Žena si všimla, že Ježiš je Žid. Jeho žiadosť ju tak udivila, že mu od prekvapenia zabudla vodu podať. Chcela sa dozvedieť, prečo ju oslovil: „Ako to, že ty, Žid, žiadaš odo mňa, Samaritánky, aby som sa ti dala napiť?“

Ježiš odpovedal: „Keby si vedela o Božom dare a kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť!, ty by si požiadala jeho a on by ti dal živú vodu.“

Nechápala, čo hovorí. Videla v ňom len smädného, unaveného a zaprášeného pocestného. „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká; odkiaľ teda vezmeš tú živú vodu? Si azda väčší, ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on, jeho synovia i jeho dobytok?“

Netušila, že Ten, ktorého Jákob očakával, Mesiáš, stojí priamo pred ňou. Koľko ľudí v dnešnej dobe vo svojom smäde po duchovnom živote a pravde hľadá všade inde ako v Biblii! Táto kniha leží veľakrát zaprášená doma v knižnici a nikto jej vzácne posolstvo nečíta.

Nato Ježiš odpovedal: „Voda, ktorú ponúkam ja, hasí smäd navždy a napĺňa túžbu po večnosti.“

Tí, ktorí sa snažia naplniť svoje vnútro ponukami tohto sveta, budú sklamaní. Túžia po naplnení potrieb svojej duše. Niečo také však môže urobiť iba Ježiš. Odpustenie, láska a milosť, ktoré dáva, sú ako živá voda, ktorá očisťuje, občerstvuje a posilňuje… Ježiš nepovedal, že stačí len občasný dúšok vody. Každý, kto ho vyznáva za svojho Pána a prežíva s ním úprimný a dôverný vzťah, sa denne vracia k jeho životodarnému prameňu. Už nevyhľadáva bohatstvo, slávu či zábavu – jeho vnútro totiž túži po Bohu a po pravých životných hodnotách. Zdroj Ježišovej lásky je nevyčerpateľný. Všetci z neho môžu kedykoľvek naberať.

Udivená žena pozorne načúvala každému Ježišovmu slovu. Pochopila, že nehovorí o vode zo studne, pri ktorej stáli. Túto vodu pila každý deň a vždy si musela dôjsť po novú. Poprosila: „Pane, daj mi tej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť po vodu.“

Skryté tajomstvá

Ježiš však vedel, že ešte nie je pripravená prijať ponúkaný dar. Najskôr sa musela zamyslieť nad svojím životom a spoznať svojho Záchrancu. Povedal jej: „Choď, zavolaj si muža a príď sem!“

Ona hneď odpovedala: „Nemám muža.“ Dúfala, že sa tým vyhne ďalším otázkam týkajúcich sa jej vzťahu.

Ježiš však pokračoval: „Správne si povedala: Nemám muža; lebo si mala piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“

Žena sa zachvela a na chvíľu sa zamyslela. „Ako môže tento cudzinec poznať tajomstvo môjho života? Pokára ma?“ Vybavila si chvíle, kedy ju mnohí odsúdili a ona cítila, že Boh jej konanie neschvaľuje. Neodvetila, že je to pravda, ale chcela čo najskôr zmeniť tému rozhovoru. S úctou povedala: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa mu treba klaňať.“

Ježiš ju trpezlivo počúval. Poznal pozadie jej otázky. Predtým bola Samária súčasťou Izraela. Jeho obyvatelia však Boha nepočúvali, a preto bolo toto územie zabrané iným národom. Počas mnohých ďalších generácií sa samárijskí Židia miešali so svojimi dobyvateľmi a prevzali ich pohanské zvyky vrátane uctievania modiel.

Keď Židia po rokoch vyhnanstva v Babylone znovu budovali jeruzalemský chrám, ponúkli im Samaritáni pomoc. Boli však odmietnutí a medzi oboma národmi vzniklo veľké nepriateľstvo. Potom si Samaritáni postavili svoj vlastný chrám na hore Gerizim. Tam konali bohoslužby s rovnakými obradmi ako v Jeruzaleme, hoci sa úplne nevzdali svojich modlárskych zvykov.

Zdalo sa však, že územie Samaritánov je prekliate. Stíhala ich jedna pohroma za druhou. Nepriateľský národ dobyl ich územie a chrám zničil. Ale aj napriek tomu neprestali lipnúť na svojich tradíciách a obradoch. Nechceli prijať skutočnosť, že chrám v Jeruzaleme je pravý Boží dom.

Ježiš žene odpovedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, pretože spása je zo Židov.“

Tým vyjadril, že nemá voči Samaritánom predsudky alebo zášť. Chcel, aby pochopila, že Židom boli zverené zvitky Písma, ktoré ukazujú pravdu o Bohu a obsahujú prisľúbenie o prichádzajúcom Mesiášovi. Prial si, aby sa povzniesla nad spory o miesto uctievania Boha. Povedal: „Ale prichádza hodina – a už je tu –, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“

Ježišove slová na ženu silno zapôsobili. Niečo také jej ešte nikdy nikto nepovedal. Keď Ježiš spomenul tienisté stránky jej života, uvedomila si, že jej niečo dôležité chýba, a zatúžila prežívať naozajstný vzťah s Bohom. Hoci Ježiš poznal tajomstvo jej života, cítila z jeho postoja priateľstvo. Ježišova čistota ju síce usvedčila z hriechu, ale Ježiš sám ju ani jediným slovom neodsúdil. Napadlo jej, či pred ňou nestojí očakávaný Mesiáš. Povedala: „Viem, že prichádza Mesiáš, nazývaný Kristus; keď príde on, všetko nám oznámi.“

„Ja som to – ten, čo sa rozpráva s tebou,“ odpovedal na to Ježiš.

Pri týchto slovách sa v jej srdci zrodila viera. Už nepochybovala. Jej vnútro zaplavila voda života, o ktorej Ježiš hovoril.

Ježišovo vyhlásenie o jeho mesiášskom poslaní bolo jasné a priame. Niečo také Ježiš nemohol povedať povýšene sa správajúcim Židom. Pri rozhovoroch s nimi musel byť veľmi obozretný. Samaritánka v neho uverila, a tak jej mohol odhaliť oveľa viac než ostatným. Vedel, že všetko, čo jej práve oznámil, bude odovzdávať ďalším ľuďom, ktorí sa tak dozvedia o ňom aj o jeho poslaní.

Pokrm Ježišovho srdca

Onedlho sa učeníci vrátili z mesta s nakúpenými potravinami. Boli prekvapení, keď svojho Učiteľa zastihli v rozhovore so ženou. Všimli si tiež, že po celú dobu nepil. Hneď ako žena odišla, posadil sa a ticho rozjímal. Na jeho tvári zbadali radosť a neodvážili sa vyrušiť ho. Uvedomili si, že musí mať veľký hlad, a tak ho prosili: „Rabbi, jedz!“

Ježiš im odpovedal: „Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete.“ Učeníci si pomysleli, že mu asi dal niekto najesť. Vysvetlil im: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Keď videl samárijskú ženu, ako úprimne hľadá pravdu a ako sa v jej srdci zrodila viera, naplnilo ho to takou radosťou, že zabudol na jedlo a pitie. Prišiel predsa na svet, aby ľuďom zvestoval pravdu o Bohu a viedol ich k zmysluplnému a šťastnému životu.

Žena nechala svoje vedro pri studni a nadšene sa ponáhľala do mesta. Ježiš vedel, prečo tak rýchlo studňu opustila a prečo sa mu zabudla dať napiť. Chcela čo najskôr povedať ľuďom o tomto podivuhodnom mužovi a jeho posolstve.

Išla priamo za prednými mužmi mesta a povzbudila ich: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som urobila! Nebude to Mesiáš?“ Keď videli jej nadšenie a presvedčenie, rozhodli sa, že sa za ním vydajú.

Ježiš stále sedel pri studni. Rozhliadal sa po zelenajúcich sa poliach s obilím ožiareným jasnými slnečnými lúčmi. Náhle zbadal blížiaci sa dav ľudí. Ukázal na obilné lány a povedal svojim učeníkom: „Vari nehovoríte i vy sami: Ešte štyri mesiace a príde žatva? Hovorím vám, zdvihnite oči a pozrite na polia, že sa už belejú k žatve!“

Viera Samaritánov

Samaritáni boli na rozdiel od Židov pripravení prijať Ježiša ako Mesiáša. Nasledovali ženu k studni a stretli sa s ním. Načúvali jeho slovám a uverili. Ježiš zodpovedal všetky ich otázky. Prosili ho, aby s nimi išiel do mesta, ďalej ich vyučoval a prehovoril tiež k ich rodinám a priateľom.

Ježiš ich pozvanie prijal a zostal s nimi dva dni. Mnoho Samaritánov v neho uverilo… V Izraeli farizeji opovrhovali Ježišovým prostým a pokorným životom, prehliadali jeho zázraky a požadovali znamenie ako dôkaz poverenia z neba. Samaritáni však žiadny dôkaz nepotrebovali. Ježiš u nich neurobil žiadny zázrak okrem toho, že žene pri studni ukázal na tajomstvo jej života. Napriek tomu ho prijali. Žene povedali: „Veríme už nie preto, čo si povedala; veď sme sami počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.

Návštevou Samárie začal Ježiš boriť múr nenávisti medzi Židmi a pohanmi. Bol síce Žid, ale neriadil sa farizejskými zvykmi. Nebral ohľad na predsudky a prijímal pohostinstvo opovrhovaných Samaritánov. Spal v ich domovoch, jedol s nimi, učil v ich uliciach a správal sa k nim láskavo a zdvorilo.

Vonkajšie nádvorie jeruzalemského chrámu bolo od ostatných priestorov budovy oddelené nízkou stenou, ktorej bránou mohli prejsť len Židia. Ale Ježiš, Stvoriteľ sveta, Ten, ktorý bol zmyslom celého chrámu a chrámových obradov, priniesol záchranu všetkým ľuďom na svete.

Ježišov pobyt v Samárii sa stal požehnaním aj pre Ježišových učeníkov. Mysleli si, že sa ako správni Židia musia k Samaritánom správať odmerane, až nepriateľsky. Ježišov prístup k Samaritánom ich preto prekvapil. Vedeli, že majú nasledovať jeho príklad, a tak v sebe svoje predsudky niekoľko dní potláčali. Vnútorne sa ich však, aspoň zatiaľ, stále nevzdali.

Po Ježišovom návrate do neba a potom, čo boli na Turíce zmocnení Duchomsvätým k službe, si učeníci spomenuli na dni strávené v Samárii. Keď sa Peter vybral do tejto oblasti hlásať dobrú správu o záchrane v Ježišovi Kristovi, odchádzal s rovnakým postojom úcty a vľúdnosti k ľuďom, aký mal Ježiš. Pri svojom pôsobení v Efeze a Smyrne si túto skúsenosť pripomínal tiež Ján a nasledoval príklad svojho Učiteľa. Učeníci zoznamovali s Ježišovým posolstvom každého človeka nezávisle na jeho spoločenskom postavení, rase, národnosti alebo životných ťažkostiach.

Samaritánka neváhala a priviedla mnoho ľudí z mesta k Ježišovi, aby si vypočuli jeho slová. Každý naozajstný nasledovník Ježiša Krista svoju nádej radostne prežíva s ľuďmi vo svojom okolí. Každý, kto pije vodu života, sa stáva zdrojom pre ostatných. Ježišova pravda, milosť a láska sú ako prúd vody v púšti, ktorý občerstvuje a zachraňuje smädných a hladujúcich.

Na zamyslenie:

 

1. Hľadala Samaritánka pravdu o Bohu, bohoslužbe a živote? Bola pripravená prijať Ježišov dar?
2. Prečo sa Židia a Samaritáni navzájom nenávideli?
3. Aká je pravá bohoslužba?
4. Ako začal Ježiš boriť bariéru medzi Židmi a pohanmi? Ako na to zareagovali jeho učeníci?
5. Čo sa môžeme naučiť z Ježišovej ochoty hovoriť so Samaritánkou?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 4,1–42; Rim 10,8–9; Jn 3,3; Dt 18,15