78. kapitola - Ukrižovanie

„Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“
(Evanjelium podľa Lukáša 23,46)

Správa o Ježišovom odsúdení sa rýchlo rozšírila a ľudia sa začali schádzať na miesto určené na vykonanie rozsudku. Kňazi Judášovi prisľúbili, že ak im Ježiša vydá do rúk, nebudú jeho najbližších učeníkov prenasledovať.

Pre Barabáša a jeho dvoch spoločníkov boli pripravené tri kríže. Barabášov kríž však pripadol Ježišovi. Po druhom bičovaní mu ho naložili na zakrvavený chrbát a odviedli ho za mesto na pahorok zvaný „Lebka“, hebrejsky Golgota.

Ježiš bol veľmi slabý, pretože od veľkonočnej večere nič nejedol ani nepil. Vláčili ho od Annáša a Kajfáša k Pilátovi, Herodesovi a zase späť. Udalosťami uplynulej noci bol vyčerpaný. Aj keď prežíval bolesť zo zrady, opustenia a odsúdenia, všetko trpezlivo znášal a nenechal sa zlomiť.

Ježišovo telo ale obrovskú váhu kríža nevydržalo a Ježiš vysilením padol na zem. Ľudia sa mu preto posmievali. Vojaci kríž zdvihli a znovu ho položili Ježišovi na chrbát, ale on ani vtedy jeho ťarchu nevydržal. Keď už bolo jasné, že s krížom nebude môcť pokračovať v ceste, rozhliadali sa po niekom, kto by ho niesol namiesto neho. Nikto zo Židov to byť nemohol, pretože by sa poškvrnil a nemohol by sláviť Veľkú noc.

Cestou z mesta stretli Šimona z Cyrény. Ten sa zhrozil nad tým, ako s Ježišom zaobchádzajú, a prejavil mu súcit. Vojaci mu ihneď prikázali niesť kríž. Šimonovi synovia boli Ježišovými nasledovníkmi, on však nie. Nesenie potupného bremena však pre neho znamenalo požehnanie. Od tohto dňa o Ježišovi neustále premýšľal a nakoniec sa aj on stal jeho oddaným nasledovníkom.

V dave boli prítomné aj ženy, ktoré Ježiš uzdravil. Ani ony neskrývali zdesenie nad nenávisťou rozpútanou voči nemu. Keď pod ťarchou kríža padol vyčerpaním, nebrali ohľad na nenávistné pohľady kňazov a rozplakali sa.

Ježiš si ich zármutok všimol. Vedel, že mnohé z nich netušia, kým je, a nevedia nič o obeti, ktorú za hriechy ľudí prináša. Ocenil však ich súcit. Bolo mu ich ľúto, a preto povedal:

„Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale radšej plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“

Vedel, že o niekoľko rokov bude Jeruzalem zničený a niektoré z prítomných žien zomrú aj so svojimi deťmi.

V zničení Jeruzalema videl predobraz konca tohto hriešneho sveta. O ľuďoch, ktorí pre svoj zatvrdilý postoj voči Bohu nebudú pri jeho druhom príchode zachránení, vyhlásil:

„Ľudia začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás! Veď ak toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?“

Zelený strom predstavoval Ježiša, Mesiáša. Boží hnev namierený proti hriechu teraz dopadol na Božieho Syna. Aké bude na konci časov zdesenie a utrpenie tých, ktorí odmietli prijať pravdu a milosť a nezriekli sa svojich hriechov?

Mnohí ľudia, ktorí teraz v dave sprevádzali Ježiša na Golgotu, ho pri jeho príchode do Jeruzalema vítali, volali mu slávu a mávali palmovými vetvami. Nemálo z nich sa teraz pridalo k volaniu: „Ukrižuj ho!“

Učeníci vtedy pred bránami Jeruzalema cítili veľkú hrdosť a radosť. Chceli byť v jeho najtesnejšej blízkosti. Teraz sa však len ustráchane prizerali z diaľky.

Ježišova matka

Na popravisku sa obaja zločinci vojakom vzpierali, ale Ježiš im nekládol žiadny odpor. Jeho matku Máriu podopieral cestou na Golgotu učeník Ján. Tak rada by do svojich rúk vzala poranenú hlavu svojho syna, podoprela ho či objala, ale nemohla. Stále dúfala, že Ježiš prejaví svoju moc a zachráni sa. Potom si však spomenula, čo o týchto udalostiach už dávnejšie predpovedal.

Počas priväzovania oboch zločincov ku krížom sa jej zatajil dych. Pomyslela si:

„Dovolí azda môj syn, ktorý privádzal mŕtvych späť k životu, aby ho zabili? Vari nie je Mesiáš?“

Keď videla, ako mu vojaci naťahujú ruky na drsné drevo a ako klince pri úderoch kladiva prerážajú Ježišove ruky a nohy, omdlela. Učeníci ju museli z tohto miesta hrôzy odniesť.

Ukrižovanie

Ježišovi stekali z čela kvapky potu. Nekričal, ale modlil sa za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Vojakov, ktorí s ním tak kruto zaobchádzali, nepreklínal. Nesľuboval pomstu kňazom a vodcom ľudu, ale prosil svojho Otca, aby im odpustil. Ich nevedomosť ich však nezbavuje viny. Mali možnosť Ježiša bližšie spoznať a prijať ako svojho Záchrancu. Niektorí z nich si neskôr uvedomili, na čom sa podieľali, vyznali svoje hriechy Bohu a zmenili sa. Iní boli takí zatvrdilí, že Ježišova modlitba za nich nemohla byť vypočutá. Boží zámer sa však naplnil. Ježiš získal právo stať sa obhajcom ľudí pred svojím Otcom.

Jeho modlitba za odpustenie zahŕňala každého hriešnika od začiatku až do konca sveta. Boží Syn musel byť ukrižovaný pre hriechy všetkých ľudí. Každému človeku sa tak ponúka odpustenie.

Vojaci zdvihli kríž s Ježišom nahor a zarazili ho do zeme. Ďalšie dva kríže so zločincami vztýčili po oboch stranách. Nad hlavou odsúdenca bývalo napísané, čím sa previnil. Na Ježišov kríž nechal Pilát napísať hebrejsky, latinsky a grécky:

„Ježiš Nazaretský, kráľ Židov.“

Nápisom vyjadroval podriadenosť Židov Rimanom. Dával tým najavo, že Rimania takto naložia s každým, kto sa vyhlási za kráľa.

Popravisko bolo blízko mesta a veľa ľudí si tento nápis prečítalo. Jeho slová židovských predstaviteľov natoľko popudili, že u Piláta protestovali:

„Nepíš ‚kráľ Židov‘, ale ‚On povedal: Som kráľ Židov‘.“

Pilát ich odbil: „Čo som napísal, to som napísal.“

Napísanie textu však viedol sám Boh. Vtedy prišli do Jeruzalema tisíce ľudí z rôznych krajín a nápis o kráľovi Ježišovi mal upútať ich pozornosť. Mnohí o nápise premýšľali a začali v Písmach vyhľadávať proroctvá o Mesiášovi.

Ježišovým utrpením na kríži sa naplnilo množstvo proroctiev. V žalmoch je predpovedané, že Mesiášove ruky a nohy budú prebodnuté a že si jeho protivníci žrebom rozdelia ukoristený odev. Popravčej čate podľa zvyku prináležali zvršky odsúdencov. Ježišov vrchný plášť – pruh plátna – roztrhali na štyri kusy a podelili sa o ne. Jeho nezošívaný spodný odev, utkaný vcelku, nechceli trhať, ale povedali si: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Tým nevedomky naplnili prorockú predpoveď:

„Rozdelili si moje rúcho a o môj odev hodili lós.“

Ďalšie proroctvo v žalmoch predpovedalo, že trpiacemu Mesiášovi bude na pitie ponúknutý kyslý nápoj. Umierajúcim na kríži bol podávaný nápoj, ktorý mal otupiť ich zmysly, a tým utlmiť bolesť. Len čo ho Ježiš ochutnal, odmietol ďalej piť – chcel mať čistú myseľ. V tom spočívala Ježišova sila a odovzdanosť Bohu. Vedel, že otupenie zmyslov by mohol využiť satan.

Kňazi, vodcovia ľudu, dav aj vojaci sa umierajúcemu Ježišovi vysmievali. Aj tu bol v ľudskej podobe prítomný satan so svojimi anjelmi a podnecoval dav k nenávisti voči Ježišovi. Kňazi na Ježiša pokrikovali:

„Ak si Boží Syn, zostúp z kríža! Pomáhal si iným, ukáž teraz svoju moc a zachráň sám seba! Mesiáš poslaný od Boha by to dokázal! Pokiaľ si skutočne židovský kráľ, zostúp dole a uveríme ti!“

Ježiš mohol zostúpiť z kríža. Nezachránil sa však preto, aby vďaka jeho smrti mohli nájsť odpustenie a Božiu priazeň všetci tí, ktorí po nej vo svojom srdci hlboko túžia.

Prosba zločinca na kríži

Hoci Ježiš prežíval bolesť a muky, dostal aspoň trochu útechy. Potešila ho prosba zločinca, ktorý ľutoval svoje hriechy. Obaja muži ukrižovaní spolu s Ježišom sa mu najprv vysmievali a v utrpení na kríži sa jeden z nich ešte viac zatvrdzoval a prepadal zlosti. Ten druhý nebol v skutočnosti bezcitný zločinec.

Previnil sa omnoho menej než mnohí z tých, ktorí stáli a posmievali sa pod krížom. Už dávnejšie Ježiša vídal a počúval jeho učenie, ale nechal sa odradiť kňazmi. Nedbal na hlas svojho svedomia a stále viac sa zapletal do nezákonného konania, až bol nakoniec uväznený a odsúdený.

Z kríža pozoroval nedôstojné správanie náboženských učiteľov. Začul aj slová druhého zločinca:

„Nie si ty Mesiáš? Zachráň seba i nás!“

Všímal si aj vyhlásenia niektorých prizerajúcich sa ľudí, ako svedčia o Ježišových dobrých činoch, slovách pravdy a povzbudení. Znovu sa ho zmocnilo presvedčenie, že Ježiš je naozaj Mesiáš. Obrátil sa preto k druhému zločincovi a okríkol ho:

„Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený?“

Umierajúci zločinci sa už ľudí báť nemusia. Jeden z nich si však uvedomil, že v nebesiach je Boh, pred ktorým by mali mať bázeň. Svojmu spoločníkovi teda povedal:

„My spravodlivo dostávame zaslúžený trest, ale on neurobil nič zlé.“

Po odsúdení na smrť stratil tento človek všetku nádej. Teraz mu však začali napadať nové myšlienky. Na jeho myseľ pôsobil Boží Duch, až konečne precitol a pochopil. V zosmiešňovanom a umučenom Ježišovi spoznal Božieho Baránka, Záchrancu sveta. Obrátil sa k nemu a povedal:

„Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Ježiš mu odpovedal: „ Amen, hovorím ti dnes: Budeš so mnou v raji.“

Na kríži Ježiš túžil po slovách povzbudenia a viery od svojich učeníkov, počul však iba ich pochybnosti:

„A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael.“

O to viac ho potešili slová zločinca, ktorý ho prijal za svojho Pána.

Krátky rozhovor medzi zločincom a Ježišom začuli aj prizerajúci sa ľudia. Vojaci, ktorí sa dohadovali o Ježišov odev, spozorneli. Keď dal Ježiš zločincovi vo svojich slovách uistenie a zasľúbenie, prenikol ponurým mrakom zahaľujúcim kríž lúč žiarivého svetla. Bolo to znamenie z neba ubezpečujúce o prijatí zločincovho pokánia a potvrdzujúce Ježišovo zasľúbenie.

Vďaka Ježišovej obeti sú ľuďom odpustené hriechy. Ježišovi odporcovia mohli Božieho Syna ponižovať a umučiť jeho telo, nemohli mu však vziať moc odpúšťať hriechy a zachrániť všetkých, ktorí jeho prostredníctvom prichádzajú k Bohu.

Ježiš zločincovi nesľúbil, že s ním bude v raji ešte v ten istý deň. Ani on sám v ten deň do raja nešiel. Po svojej smrti odpočíval v hrobe až do vzkriesenia. Po zmŕtvychvstaní povedal:

„Ešte som nevystúpil k Otcovi.“

Zasľúbenie však zločincovi povedal v deň ukrižovania, vo chvíli zdanlivej porážky, keď obaja viseli na kríži. V tento deň Ježiš zločinca uistil, že s ním raz bude v nebi.

Ježišov kríž bol na žiadosť kňazov umiestnený uprostred oboch zločincov, čo malo zdôrazniť, že je zločincom najväčším. Symbolicky bol tak ukrižovaný akoby uprostred hriešneho sveta. Ježišove slová vyslovené zločincovi, ktorý ľutoval svoje hriechy a robil pokánie, sú slová odpustenia a nádeje, ktoré dodnes prenikajú do celého sveta potápajúceho sa v beznádeji a hriechu. Aj v súčasnosti Ježiš odpúšťa všetkým, ktorí k nemu v modlitbe prichádzajú s vierou, túžia po zmene svojho života a prosia o odpustenie hriechov.

Mária sa s učeníkom Jánom vrátila ku krížu. Nemohla sa od svojho syna odlúčiť. Ježiš pozrel na jej strápenú tvár a povedal:

„Žena, hľa, tvoj syn!“

A potom povedal Jánovi:

„Hľa, tvoja matka!“

Ján prijal zverenú zodpovednosť a o Ježišovu matku sa od tejto chvíle vo svojom dome staral. Ježiš nemal žiadne peniaze, ktorými by Máriu po smrti zabezpečil. Odovzdal ju teda do starostlivosti Jána, ktorý bol Ježišovi úplne oddaný. Ján sa o Máriu príkladne staral a Boh ho za to obdaril veľkým požehnaním.

Posledné chvíle

Ježiš zakúšal telesné i duševné muky. Jeho smrť sa neodvratne blížila. Utrpenie mu však nespôsoboval strach zo smrti alebo potupa kríža. Najviac ho trápilo vedomie hrôzy hriechu. Ježiš si uvedomoval, ako hlboko je hriech v ľudskom srdci zakorenený a ako málo ľudí bude ochotných vymaniť sa z jeho moci.

Ako na prostredníka medzi ľuďmi a Bohom na neho bola vložená vina všetkých Adamových potomkov. Pretože po celý život odovzdával ľuďom dobrú správu o odpúšťajúcej Božej láske, tak vo chvíľach, keď sa od neho Boh pre hriechy ľudstva odvrátil, zvierala jeho srdce nesmierna úzkosť. Spôsobovala mu také duševné utrpenie, že telesnú bolesť takmer nevnímal.

Satan pokúšal Ježiša i teraz. Pod ťarchou hriechu Ježiša sprevádzali obavy, či nebeský Otec prijme jeho obeť a nenechá ho v hrobe. Bál sa, že sa hriech Bohu natoľko protiví, že by ich odlúčenie mohlo trvať navždy. Vedomie hriechu, ktorý obracal Boží hnev proti Ježišovi ako zástupcovi ľudí, spôsobilo, že mu puklo srdce.

Žiarivé lúče poludňajšieho slnka vyhasli a nad celým krajom sa zotmelo. Boh Otec stál aj s anjelmi pri kríži vedľa svojho Syna. Jeho prítomnosť bola skrytá. Otec nemal svojho Syna utešovať ani v túto hroznú hodinu, Ježiš tým musel prejsť sám.

Hustou tmou Boh zakryl posledné utrpenie svojho Syna. Všetci, ktorí v tento deň videli Ježiša trpieť, nadobudli presvedčenie, že je Božím Synom. Napriek tomu sa mu mnohí ľudia do tejto chvíle stále vysmievali.

Len čo Ježiša zahalila tma, zmocnila sa všetkých prítomných neopísateľná hrôza. Výsmech aj urážky okamžite ustali. Z temného mraku chvíľami šľahali oslnivé blesky a ožarovali kríž. Kňazi, vodcovia ľudu, vojaci i dav sa domnievali, že nadišla hodina odplaty. Niektorí zašepkali:

„Teraz zostúpi z kríža.“

O tretej hodine začala tma ustupovať, ale kríž zostával naďalej zahalený. Nikto tak nemohol uvidieť smútok prenikajúci Ježišovým vnútrom. Náhle Ježiš hlasno zvolal:

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Niektorí z tých, ktorí stáli blízko, si pomysleli, že je Ježiš trestaný, pretože sa trúfalo vydával za Božieho Syna. Tí, čo v neho uverili, strácali všetku nádej. Ak Boh opustil Ježiša, môžu oni v niečo dúfať?

Temnota sa úplne rozplynula. Ježiš si opäť uvedomil svoje telesné utrpenie. Povedal:

„Som smädný!“

Jeden rímsky vojak sa nad Ježišom zmiloval: na prút nabodol špongiu, namočil ju zase v onom kyslom nápoji a priložil k jeho ústam. Kňazi sa Ježišovi znova vysmievali. Mysleli si, že volá proroka Eliáša, a vojaka okríkli:

„Nechaj to, nech vidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“

Pre každého z nás

Nevinný Boží Syn visel na kríži. Telo mal zbičované, ruky, ktorými tak často žehnal, boli pribité na trám, nohy, ktoré ho neúnavne nosili v službe lásky, boli prebodnuté klincami, hlavu mal rozdrásanú od tŕňovej koruny a jeho pery sa chveli bolesťou.

Ježišovo utrpenie – kvapky krvi stekajúce po hlave, rukách a nohách, bolesť zvierajúca telo pri každom nádychu, neopísateľná úzkosť prestupujúca vnútrom pre odlúčenie od nebeského Otca – to všetko prehovára ku každému človeku:

„To pre teba Boží Syn ochotne niesol ťarchu viny, pre teba podstúpil smrť a nad smrťou zvíťazil, pre teba otvoril brány nebies. Všetko urobil pre teba, lebo ťa miluje a chce, aby si s ním žil večne.“

Potom Ježiš mocne zvolal:

„Je dokonané! Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“

Hlava mu klesla a skonal.

Ježiš vypil kalich ľudskej biedy a utrpenia až do dna. V hodinách prežitých v hrôze sa s dôverou spoliehal na lásku svojho Otca, aj keď ju práve necítil. Úplne sa mu odovzdal a strach zo straty Otcovej priazne pominul. Zvíťazil vierou.

Na zem sa znovu zniesla tma a zahrmelo. Začalo silné zemetrasenie. Okolité hory pukali a úlomky skál sa s rachotom rútili do údolia. Hroby sa roztvorili a niektorí mŕtvi boli vzkriesení. Kňazi, vojaci aj všetci ostatní padli hrôzou k zemi.

V okamihu Kristovho zvolania „Je dokonané!“ zdvíhal kňaz nôž nad baránkom prineseným na obeť. V jeruzalemskom chráme bol totiž práve vykonávaný večerný obetný obrad. Ľudia ho s napätím sledovali. Náhle sa zem zatriasla, lebo prichádzal sám Boh. Ozval sa zvuk, pri ktorom sa zhora nadol roztrhla vnútorná opona chrámu rozdeľujúca svätyňu na dve miestnosti. Ľudia hľadeli na miesto, do ktorého mohol len raz ročne vstúpiť veľkňaz, aby sa stretol s Bohom. Najsvätejšie miesto v pozemskom svätostánku prestalo byť posvätné.

Všetkých sa zmocnila hrôza a zavládol zmätok. Kňazovi vypadol z trasúcej sa ruky nôž a baránok ušiel. Symbol Mesiáša umierajúceho za hriechy sveta, ktorým bolo každodenné obetovanie baránka, dosiahol naplnenie.

 

Na zamyslenie:

1. Ako Ježiš reagoval, keď s ním vojaci hrubo zaobchádzali?
2. Čo vyjadroval nápis nad Ježišovou hlavou?
3. Čo pre Ježiša znamenala zločincova prosba?
4. Akým spôsobom sa Ježiš postaral o svoju matku?
5. Čo Ježišovi spôsobovalo najväčšiu bolesť?
6. Prečo sa napoludnie rozhostila po celom kraji hlboká tma?
7. Čo sa prihodilo, keď Ježiš zomrel?
8. Všetko, čo Ježiš vytrpel na kríži, oslovuje každého z nás. Čo to hovorí tebe?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 27,31–53; Mk 15,20–38, Lk 23,26–46; Jn 19,16–30; Heb 13,12; Ga 3,13; Ž 22,17–19; Ž 69,21–22; Lk 24,21; Jn 20,17; Iz 53,12; Iz 63,3; Heb 10,7; Heb 9,12