75. kapitola - Nezákonný súd

„Ak som zle povedal, vydaj svedectvo o zlom, ale ak dobre, prečo ma biješ?“ (Evanjelium podľa Jána 18,23)

Strážcovia viedli spútaného Ježiša tichými ulicami spiaceho mesta. Bolo už po polnoci. Pomalým krokom mierili k palácu bývalého najvyššieho kňaza, Annáša ako najstaršieho člena úradujúcej kňazskej rodiny. Z úcty k jeho veku ho ľudia aj naďalej uznávali ako najvyššieho kňaza.

Židovskí vodcovia požadovali, aby Annáš vypočul Ježiša ako prvý, pretože sa obávali, že by úradujúci a menej skúsený veľkňaz Kajfáš nemal dostatočnú autoritu, vôľu a vynaliezavosť, aby ho odsúdil na smrť.

Správne mal byť ale Ježiš predvedený pred židovskú najvyššiu radu Sanhedrin. Podľa rímskeho práva mohla táto rada väzňa vypočuť, avšak jej rozhodnutie a prípadný rozsudok museli potvrdiť rímske úrady. Bolo preto nutné vzniesť proti Ježišovi také obvinenia, ktoré by prijali Rimania i Židia.

Medzi kňazmi a poprednými mužmi sa však objavili aj takí, ktorí Ježišovo učenie uznávali. Bolo dobre známe, že Ježiša podporovali Jozef z Arimatie a Nikodém, a preto neboli na toto konanie pozvaní. Boli však prítomní iní, ktorí sa mohli zasadiť o zákonný súd. Celé konanie bolo vedené tak, aby jeho výsledkom bol jednotný postup všetkých členov rady proti Ježišovi.

Zámerom bolo dosiahnuť dve obvinenia. Ak by sa podarilo verejne preukázať, že sa Ježiš rúhal Bohu vyhlásením seba samého za Boha alebo že je rovnako mocný ako Boh, mohli by ho odsúdiť Židia. Ak by sa navyše podarilo preukázať prípravu vzbury, odsúdili by ho tiež Rimania.

Annáš chcel Ježiša prinútiť k priznaniu vzbury. Kládol mu také otázky, aby jeho odpovede jasne preukázali tajnú prípravu plánu na nastolenie nového kráľovstva:

„Kto s tebou chodil? Čo si učil?“

Ježiš Annášov zámer odhalil. Odpovedal mu:

„Ja som svetu hovoril verejne. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia a nič som nehovoril tajne.“

Svojou odpoveďou poukázal na to, že jeho spôsob konania je úplne odlišný od prístupu tých, ktorí ho vypočúvali. Vedúci predstavitelia ho spolu s davom prepadli o polnoci a priviedli k tajnému súdu. Vysmievali sa mu a ponižovali ho ešte skôr, než bol súdený. Porušili tým zákon, ktorý stanovoval, že sa s každým človekom, ktorého vina nebola preukázaná, má zaobchádzať ako s nevinným.

Aj Ježiš sa obrátil k Annášovi s otázkou:

„Prečo sa teda spytuješ mňa? Opýtaj sa tých, čo počúvali, čo som im hovoril! Oni vedia, čo som hovoril!“

Ostatní kňazi dobre vedeli, že rada opakovane vysielala špehov, aby pozorne sledovali Ježišovo kázanie a počínanie.

Annáš sa viditeľne nahneval. Jeden zo strážnych udrel Ježiša do tváre a oboril sa na neho:

„Takto odpovedáš veľkňazovi?“

Ježiš mu pokojným hlasom odpovedal:

„Ak som zle povedal, vydaj svedectvo o zlom, ale ak dobre, prečo ma biješ?“ V jeho slovách nebol ani náznak hnevu. Mal čisté a trpezlivé srdce a nenechal sa vyprovokovať.

Ježiš bol ponižovaný tými, pre ktorých podstúpil takú veľkú obeť. Trpel o to viac, čím mocnejšie ich svojou čistotou, nezištnosťou a odmietaním hriechu prevyšoval. Prežíval teraz nesmierne ťažkú skúšku, pretože by sa týmto satanom ovládaným ľuďom najradšej vzoprel. Svojou božskou mocou mohol svojich nepriateľov okamžite zničiť.

Keď s Ježišom tak pohŕdavo zaobchádzali, doliehalo na neho silné pokušenie prejaviť svoju božskú moc a prinútiť ich uznať ho za Mesiáša. Súčasťou Kristovho neľahkého poslania však bolo, že túto božskú moc nepoužije a bude konať ako človek.

Nebeskí anjeli chceli Ježiša zachrániť. Keď sledovali, ako ho židovskí predstavitelia ponižujú, boli pripravení zničiť ich. Dostali však príkaz, aby nič nerobili. Ježišovým údelom na zemi bolo znášať všetky urážky, krivdy a utrpenie.

Pred Kajfášom a veľradou

Vodcovia nechali Ježiša spútať. Tým dali najavo, že je už usvedčený. Napriek tomu chceli budiť zdanie bežného súdneho procesu. Potrebovali, aby prebehol čo najrýchlejšie. Dobre poznali Ježišovu obľubu medzi ľuďmi, a preto mali obavy, že keby sa ľudia o procese dozvedeli, mohli by sa pokúsiť oslobodiť ho. Keby sa nepodarilo Ježiša odsúdiť hneď, musel by sa súd pre veľkonočné sviatky o týždeň odložiť. Židovskí vodcovia teda museli Ježiša, ako zločinca zasluhujúceho si smrť, predviesť pred Rimanov čo najrýchlejšie. Chýbal však pádny dôvod na obžalobu.

Ešte pred svitaním Annáš nariadil ozbrojenej stráži priviesť Ježiša do veľkňazovho paláca. Kým sa schádzali členovia veľrady, Annáš s Kajfášom Ježiša znova vypočúvali.

V čele veľrady sa na stolicu, pripomínajúcu trón, posadil Kajfáš. Po pravici aj po ľavici bol obklopený ďalšími sudcami a predstaviteľmi ľudu. Rímski vojaci sa rozmiestnili v blízkosti Kajfášovej stolice, pred ktorou stál Ježiš. V súdnej sieni sa striedalo šeptanie hlasov s tiesnivým napätím. Jediný Ježiš bol pokojný a vyrovnaný.

Kajfáš považoval Ježiša za svojho súpera. Žiarlil na neho, pretože k nemu ľudia vzhliadali s veľkým záujmom a úctou. Napriek tomu pri pohľade na spútaného Ježiša obdivoval jeho vznešenosť a dôstojnosť. V mysli mu vyvstala myšlienka, že správanie tohto muža predstavuje povahu Boha. Túto myšlienku však rýchlo zahnal a nápadne vyzval Ježiša na predvedenie nejakého zázraku. Ježiš nereagoval, akoby jeho povýšenecké slová vôbec nepočul.

Ježišovi nepriatelia boli zmätení, pretože nevedeli, za čo vlastne majú Ježiša odsúdiť. V sieni bolo síce prítomných mnoho svedkov, ktorí mohli poukázať na Ježišove slová označujúce kňazov za pokrytcov a vrahov, nechceli o tom však hovoriť. Mohlo by sa totiž začať prerokovávať, prečo sa Ježiš takto vyjadril, a Rimanov by to i tak nezaujímalo. Mali tiež dôkazy o tom, že Ježiš neuznával mnohé židovské tradície. Ale ani v tom by Rimania nevideli žiadny zločin. Židovskí vodcovia sa nakoniec neodvážili obviniť Ježiša ani z prestupovania soboty, pretože by to viedlo len k debate o tom, že v sobotu zázračne uzdravuje.

Zavolali teda podplatených svedkov a tí Ježiša obvinili z podnecovania vzbury proti Rímu. Ich svedectvá však boli nejasné, zmätené a vzájomne si odporovali.

Na začiatku svojej služby Ježiš povedal:

„Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím.“

Týmito slovami obrazne hovoril o svojej smrti a vzkriesení. Niektorí si však jeho vyjadrenie vysvetľovali doslovne, preto ho brali ako dôkaz, na základe ktorého by mohol byť usvedčený z rúhania. Rimania sa podieľali na stavbe chrámu a boli naň veľmi pyšní – určite by neradi počuli správy, že ho chce niekto zničiť. A tak Židia konečne vymysleli, v čom by sa mohli s Rimanmi spojiť proti Ježišovi.

Našli dvoch svedkov, ktorých výpovede neboli také rozporuplné ako v ostatných prípadoch, a tiež ich podplatili. Jeden z nich vyhlásil:

„Tento povedal: Môžem zbúrať Boží chrám a za tri dni ho postaviť.“

Keby boli Ježišove slová opakované presne tak, ako ich vyslovil, nemohla by za ne veľrada Ježiša odsúdiť. Dokonca ani v takto prekrútenej podobe nemohli Rimania tento výrok považovať za zločin hodný trestu smrti.

Ježišovi žalobcovia boli zmätení, rozzúrení a bezradní. Svoju poslednú príležitosť videli v tom, že sa Ježiš nejako usvedčí sám. Kajfáš sa naklonil dole zo svojej stolice a zvolal:

„Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti tebe?“

Ježiš mlčal.

Tú Kajfáš vykríkol: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si ty Kristus, Boží Syn.“

Ježiš vedel, že ak na túto otázku odpovie, bude to pre neho znamenať istú smrť. Otázku mu však položil najvyšší predstaviteľ národa v mene Všemohúceho Boha… Ježiš sám viedol svojich učeníkov k tomu, aby neochvejne hlásali, kým je. Teraz im teda šiel príkladom.

Všetci naňho hľadeli s napätím. Odpovedal:

„Ty si to povedal.“ A dodal: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“

Kajfášovo rozhodnutie

Kajfáš chvíľu premýšľal nad Ježišovými slovami a zachvel sa pred jeho prenikavým pohľadom. Celý zvyšok života na Ježišov pohľad nezabudol.

Vydesila ho skutočnosť, že by každý človek mal raz stáť pred Bohom a dostať odplatu podľa svojich skutkov. V mysli sa mu ukázali udalosti z posledného súdu, keď z hrobov vstanú mŕtvi a ich tajomstvá, ktoré mali byť navždy skryté, budú odhalené. Mal pocit, že nebeský Sudca číta v jeho duši a odhaľuje jeho činy.

Náhle precitol. Ako saducej predsa neveril vo vzkriesenie a Boží súd – a neprial si, aby sa Ježišove slová niekedy naplnili. Zachvátila ho diabolská zúrivosť. V predstieranom zdesení a na znamenie najväčšieho pohoršenia roztrhol svoje rúcho a vyhlásil: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Práve teraz ste počuli rúhanie! Čo o tom súdite?“

Prítomní kňazi a vodcovia ľudu súhlasili s Kajfášom a kričali:

„Hoden je smrti!“

Kajfáš sa hneval sám na seba, že na chvíľu uveril Ježišovým slovám. Namiesto toho, aby pod vplyvom pravdy a svedomia otvoril svoje srdce a vyznal, že Ježiš je Mesiáš, verejne roztrhol šaty. V skutočnosti však odsúdil sám seba a ukázal, že nie je hoden zastávať veľkňazský úrad.

Podľa zákonov daných Mojžišom nesmel veľkňaz svoje rúcho nikdy roztrhnúť. Jeho služba v chráme vyžadovala rúcho v bezchybnom stave. Neskôr rabíni vydali zákon, ktorý povoľoval roztrhnutie veľkňazovho rúcha na znamenie odporu k hriechu. Nič také však Boh nenariadil, bola to len ľudská tradícia. Roztrhnutie Kajfášovho rúcha bolo symbolickým vyjadrením odmietnutia Ježiša ako Mesiáša celým židovským národom. Kedysi vyvolený ľud sa od Boha odvrátil.

Nezákonný súd

Aj veľrada odsúdila Ježiša na smrť v rozpore so židovským zákonom, ktorý nepripúšťal vypočúvať väzňa v noci. Právoplatný rozsudok mohla vyniesť len veľrada, ktorá zasadala za bieleho dňa a v plnom počte.

Potom vojaci viedli Ježiša na nádvorie vládnej budovy, kde mal čakať na ďalšie konanie pred súdom. Na ceste ho obklopili ľudia a vysmievali sa mu. Znevažovali predovšetkým jeho vyhlásenie, že je Božím Synom. Jeho slová „a prichádzať na nebeských oblakoch“ opakovali ako vtip, ktorému sa ohromne smiali… Pri čakaní na riadny súd mu nebola poskytnutá žiadna ochrana a neznalý dav, tvorený najhrubšími, najskazenejšími ľuďmi mesta a vedený démonmi, ho slovne aj fyzicky napádal. Ježišova vyrovnanosť a pokora ich privádzala k šialenstvu. Niektorí mu pľuli do tváre, bili ho a výsmešne vykrikovali:

„Prorokuj nám, Mesiáš, kto ťa udrel!“

Najväčšiu bolesť mu však nespôsobovali nepriatelia. Počas výsluchu u Kajfáša totiž jeden z jeho najbližších učeníkov zapieral, že ho pozná.

Spev kohúta

Potom, čo bol Ježiš v Getsemanskej záhrade zatknutý, Peter a Ján sledovali celý dav z diaľky. Keď prišli k súdnej sieni, kňazi Jána spoznali a pustili ho dnu. Dúfali, že ak bude svedkom Ježišovho odsúdenia, prestane veriť, že by Ježiš mohol byť Božím Synom. Ján ich požiadal, aby tam mohol Peter vstúpiť s ním. Kňazi súhlasili.

Na nádvorí pred súdnou sieňou horel oheň, pri ktorom sa strážci a sluhovia ohrievali. Peter sa k nim pripojil. Dúfal, že sa stratí v dave a že ho budú považovať za jedného z tých, ktorí priviedli Ježiša.

Všimla si ho jedna žena, ktorá stála pri vchode. Videla Petrov smútok a spýtala sa preto: „Nie si aj ty jeden z učeníkov toho človeka?“

Petra touto otázkou prekvapila i vydesila. Predstieral, že jej nerozumie. Ona sa ho však neustále vypytovala.

Peter bol donútený odpovedať. Podráždene povedal:

„Žena, nepoznám ho.“

Vzápätí zaspieval kohút.

Po nejakej dobe na neho ktosi z davu opäť ukázal: „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ Peter sa však zaprisahal a povedal:

„Nepoznám toho človeka.“

Asi o hodinu neskôr vyhlásil príbuzný muža, ktorému Peter v tú noc odťal mečom ucho: „Vari som ťa nevidel s ním v záhrade? Veru, aj ty si jeden z nich! Veď aj tvoje nárečie ťa prezrádza!“

Peter sa ich snažil zmiasť. Rozzúril sa, zapieral a zaprisahal sa:

„Človeče, neviem, čo hovoríš.“

Než to dopovedal, znova zaspieval kohút. Peter si ihneď spomenul na Ježišove slová: „Amen, hovorím ti, že túto noc, skôr ako kohút dvakrát zaspieva, ma tri razy zaprieš.“

Vzápätí sa pozrel do súdnej siene. Vtom sa Ježiš otočil a s ľútosťou a smútkom hľadel na Petra.

Ten pohľad prenikol Petrovým srdcom ako šíp. Spomenul si na svoj sľub o vernom nasledovaní za každých okolností, ktorý vyslovil pred niekoľkými hodinami. Uvedomil si, ako dobre ho Ježiš pozná. Vybavila sa mu Ježišova láskavosť a trpezlivosť v protiklade s jeho klamstvom, pokrytectvom a pýchou. Zamyslene hľadel na svojho Pána. Vtom Ježiša niekto znova udrel do tváre. Peter sa už na to nemohol ďalej pozerať a so zlomeným srdcom vybehol z nádvoria von.

Bezmyšlienkovite utekal potme niekam do ústrania. Po chvíli sa ocitol v Getsemanskej záhrade. S výčitkami svedomia spomínal, ako tu Ježiša zanechal osamote a nebol ochotný bdieť a modliť sa. Pripomenul si, ako jeho i ďalších učeníkov Ježiš nabádal k ostražitosti a modlitbám, aby neupadli do pokušenia. Trápilo ho, že to bol práve on, kto Ježiša najviac ranil, keď ho pred chvíľou zaprel. Padol na zem a horko plakal.

Opätovné odsúdenie

Čoskoro po úsvite sa zišla veľrada na ďalšie rokovanie a Ježiša znova predvolali. Nemohli ho však odsúdiť okamžite, lebo niektorí členovia veľrady pri nočnom výsluchu neboli a Ježišovu výpoveď nepočuli. Židovským vodcom bolo úplne jasné, že v procese vedenom Rimanmi by Ježiš nebol odsúdený. Keby sa však znovu vyhlásil za Mesiáša, mohli by ho obviniť z prípravy povstania.

Znovu ho vyzvali:

„Ak si Mesiáš, povedz nám to!“

Ježiš však nič neodpovedal. Naliehali na neho tak dlho, až im odvetil:

„Aj keď vám poviem, neuveríte. A keď sa aj spýtam, neodpoviete mi. Ale odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Božej moci.“

Vyslovil tak, na čo čakali. Všetci začali volať: „Si teda Boží Syn?“

Odpovedal im: „Vy hovoríte, že som.“

Tu kričali jeden cez druhého: „Načo ešte potrebujeme svedectvo? Sami sme to počuli z jeho úst.“

Keď vyniesli rozsudok smrti, prizerajúci sa s výkrikmi a hnevom okamžite vrhli na Ježiša. Pred kňazmi a vodcami ľudu ho začali ponižovať a biť. Keby rímski vojaci včas nezasiahli, usmrtili by ho na mieste.

Rímski úradníci sa vydesili, keď videli, ako Židia zaobchádzajú s človekom, ktorému nepreukázali žiadnu vinu. Vyhlásili, že odsúdenie človeka na trest smrti na základe jeho vlastných slov je v priamom rozpore i so židovským zákonom. Židovskí predstavitelia však už stratili súdnosť i hanbu a ich výhrady nebrali do úvahy.

Aj kňazi zabudli na dôstojnosť svojho úradu. Na Ježiša kričali hanlivé urážky a preklínali ho. Za to, že sa vyhlásil za Mesiáša, požadovali tú najpotupnejšiu smrť. Ľudia mu cez hlavu prehodili starý plášť, bili ho do tváre a vysmievali sa: „Prorokuj nám, Mesiáš, kto ťa udrel!“

Boží anjeli pozorovali každý úder, slovo aj urážlivý pohľad. Jedného dňa sa budú všetci títo ľudia pozerať s úctou do tváre Spasiteľa, z ktorej bude vyžarovať sláva jasnejšia ako slnko.

Na zamyslenie:

1. Ktoré dve obvinenia potrebovali židovskí predstavitelia Ježišovi preukázať?
2. Čo Kajfáš obdivoval na Ježišovi? Aké myšlienky mu prebehli hlavou?
3. Prečo bol Ježišov súd nezákonný?
4. Čo zlomilo Petrovo srdce, keď zaprel Ježiša?
5. Čo by sa stalo, keby na ďalšom rokovaní veľrady nezasiahli rímski vojaci?
6. Ako je možné, že sa Kajfáš a členovia veľrady zachovali tak pokrytecky a nesprávne? Mohli by sa aj dnešní náboženskí vodcovia zachovať podobne?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 26,57–75; Mt 27,1; Mk 14,53–72; Mk 15,1; Lk 22,54–71; Jn 18,13–27; Jn 7,51; Jn 2,19–21; Iz 53,7; Mt 10,32; Lv 10,6; Lk 22,31–32