65. kapitola - Opätovné očistenie chrámu

„Je napísané: Môj dom bude domom modlitby. A vy ste z neho urobili pelech lotrov.“
(Evanjelium podľa Lukáša 19,46)

Už na počiatku svojho pôsobenia Ježiš vyhnal z chrámu peňazomencov a predavačov, lebo znesvätili Boží príbytok. Teraz, na konci svojej pozemskej služby, sa opäť vrátil do chrámu a zistil, že sa vôbec nič nezmenilo. Bohoslužby boli narušované zvukmi zvierat, cinkaním mincí a hádkami o cene. Kňazi sa na obchodoch aktívne podieľali. Prepadli túžbe po zisku a z Božieho pohľadu si počínali podobne ako zlodeji.

Počas každoročnej Veľkej noci a Sviatku stánkov bolo zabíjaných veľa zvierat. Izraelčanom však tieto obete zovšedneli. Ľudia takmer zabudli, že pravou príčinou obetovania zvierat sú ľudské hriechy a že všetky obetované dary znázorňujú Božieho Baránka, Mesiáša, ktorý svojou krvou vyliatou za hriechy všetkých ľudí všetkých čias zachráni svet. Bezduchou bohoslužbou nemohli Boha uctiť.

Už viackrát v minulosti sa Ježiš prihováral prostredníctvom prorokov k židovskému národu a varoval ho pred formálnymi obradmi a prehliadaním ľudí v núdzi. Teraz toto varovanie zopakoval osobne. Mnohí považovali Ježiša za svojho kráľa, ako kráľ teraz musel konať. Vedel, že sa nečestní kňazi nezmenia, chcel však ľuďom podať ďalší dôkaz, že je Mesiáš.

Prísne sa rozhliadol po znesvätenom chrámovom nádvorí. Jeho pohľad si po chvíli všimol každý. Prítomní na neho uprene hľadeli a v nádvorí zavládlo ticho. Z jeho ľudskej podoby začalo vyžarovať božstvo. Ľudia nachádzajúci sa v jeho blízkosti ihneď odstúpili. Ježiš zostal obklopený iba niekoľkými svojimi učeníkmi.

Po chvíli úplného ticha mocne vyhlásil: „Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby. Ale vy z neho robíte pelech lotrov.“ A zvolal: „Odneste to odtiaľto!“

Pred tromi rokmi sa kňazi cítili zahanbení, keď pred Ježišom z chrámu utiekli. Predsavzali si, že niečo také sa už nebude opakovať. Teraz však boli vydesení ešte viac ako vtedy. Nakoniec sa dali spoločne s obchodníkmi na zbesilý útek a poháňali pred sebou zostávajúci dobytok.

Cestou sa predierali davom pútnikov pátrajúcich po Ježišovi. Len čo im kňazi začali horlivo rozprávať, čo sa práve odohralo v chráme, niektorí z nich radšej ďalej v ceste nepokračovali. Ostatní pútnici sa však odradiť nenechali, lebo túžili po stretnutí s Ježišom, a tlačili sa ďalej vpred. A tak sa chrámové nádvorie čoskoro zaplnilo chorými a trpiacimi, ktorých Ježiš uzdravil.

Medzitým sa situácia upokojila. Kňazi a poprední muži národa opatrne vkráčali späť do chrámu. Mysleli si, že dav už vyhlásil Ježiša za kráľa. Na svoje prekvapenie však uvideli uzdravených chorých, slepých a chromých, ako hlasno chvália Boha.

Najradostnejšie a najhlasnejšie zo všetkých chválili Boha deti. Ježiš ich bral do náručia a uzdravoval ich. Rovnako ako predošlý deň volali: „Hosanna Synovi Dávidovmu!“ Mávali pritom palmovými vetvami.

Ich slová opäť silno pobúrili kňazov. Začali vyhlasovať, že detský jasot znesväcuje Boží dom. Oborili sa na Ježiša: „Počuješ, čo hovoria?“

Ježiš im odpovedal: „Pravdaže! Nikdy ste nečítali: Z úst batoliat a dojčeniec pripravil si si chválu?“

Odpoveď na otázku

Kňazi a farizeji boli nadmieru rozhorčení. Ježiš už predtým vykonával zázraky, nikdy však nekonal ako kráľ. Toho dňa sa však na neho nikto neodvážil vztiahnuť ruku. Druhý deň ráno sa zhromaždila najvyššia rada. Dohodli sa, že Ježiša prinútia k vyhláseniu, na základe ktorého by ho konečne mohli odsúdiť.

V chráme sa ho kňazi spýtali: „Akou mocou toto robíš a kto ti dal túto moc?“

Ježiš odpovedal: „Aj ja sa vás na niečo opýtam. Ak mi na to odpoviete, aj ja vám poviem, akou mocou to robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“

Položenou otázkou ich zaskočil. Pochopili, že sa sami chytili do pasce, a začali sa dohadovať: „Ak povieme, že z neba, povie nám: Prečo ste mu teda neuverili? Ale ak povieme, že od ľudí, musíme sa báť zástupu, lebo Jána všetci pokladajú za proroka.“

Nakoniec odpovedali: „Nevieme.“

Ježiš im povedal: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“

Odporcovia boli zo svojho neúspechu očividne sklamaní a neopovážili sa ďalej pýtať. Prizerajúci ľudia pozorovali umlčaných pyšných mužov a zaradovali sa. Mnohí svedkovia tejto rozpravy sa po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní stali jeho nasledovníkmi.

Ježiš chcel kňazom odovzdať dôležité ponaučenie. Pokrytecky popierali svedectvo Jána Krstiteľa, a preto im povedal nasledujúce podobenstvo: „Čo myslíte? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice. Ale ten mu odpovedal: Nechce sa mi. Neskôr to však oľutoval a šiel. Prišiel teda k druhému a povedal to isté. Ten síce odpovedal: Idem, pane, ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu?“

Bez váhania odpovedali: „Prvý.“

Uprene sa im zahľadel do očí a vážnym hlasom vyhlásil: „Amen, hovorím vám, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo Ján k vám prišiel cestou spravodlivosti, no neuverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste neprejavili ľútosť a neuverili ste mu.“

Bolo zrejmé, že prvý syn znázorňoval v príbehu všetkých, ktorí sa držia hriešneho spôsobu života a neberú Boha vážne. Keď k nim Ján Krstiteľ prehovoril, ľutovali svoje činy, prehodnotili svoj život a svoje rozhodnutie nového začiatku vyjadrili krstom. Druhý syn sa správal ako kňazi a vodcovia ľudu, ktorí predstierali, že počúvajú Boha, ale v skutočnosti to tak nebolo.

Kňazi ani vodcovia ľudu nedokázali Ježišovi oponovať a on pokračoval: „Počujte iné podobenstvo! Istý hospodár vysadil vinicu, ohradil ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali úrodu. Vinohradníci však pochytali jeho sluhov, jedného zbili, druhého zabili a ďalšieho ukameňovali. Hospodár poslal opäť iných sluhov, viac ako predtým, ale urobili im to isté. Napokon k nim poslal svojho syna, pretože si myslel: Iste budú mať k môjmu synovi úctu. Pri pohľade na syna si však vinohradníci povedali: Toto je dedič! Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše. Chytili ho, vyhodili von z vinice a zabili ho. Keď potom príde majiteľ vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“

Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

V tej chvíli im došlo, že svojím výrokom odsúdili sami seba. Rovnako tak, ako mali vinári odvádzať úrodu, mal židovský národ ctiť Boha zachovávaním jeho prikázaní. Rovnako tak, ako vinári zabili hospodárových sluhov, zabíjali Izraelčania Bohom poslaných prorokov. Vyvrcholenie príbehu je zrejmé: Hospodárov syn predstavoval Ježiša, ktorého chceli pripraviť o život. Záhuba nakoniec postihne tých, ktorí sa podieľali na Ježišovom utrpení a smrti.

Uholný kameň

Ježiš sa smutne pozrel na kňazov a farizejov a povedal: „Nikdy ste nečítali v Písmach: Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa uholným kameňom. Pán to urobil, je to obdivuhodné v našich očiach? Preto vám hovorím, že vám bude odňaté Božie kráľovstvo a bude dané národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

A dodal: „Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho padne on, toho rozmliaždi.“

Pochopili, že hovorí o nich. Najradšej by ho zatkli a umlčali, ale báli sa davu, pretože všetci považovali Ježiša za proroka.

Kameň symbolizuje Mesiáša, jeho pevnosť, odolnosť, stálosť. Každý sa na neho môže plne spoľahnúť a na jeho základe vybudovať svoj vlastný život. Môže na neho zložiť ťaživé bremená aj trápenia a upnúť k nemu svoju nádej. Tí, ktorí sa na neho spoliehajú, nebudú sklamaní.

Na zamyslenie:

1. Prečo Izraelčanom zovšedneli obete prinášané v chráme?
2. Aké otázky položil Ježiš členom najvyššej rady?
3. Koho v podobenstve predstavuje prvý a koho druhý syn?
4. Konáme skôr ako prvý, alebo ako druhý syn v podobenstve?
5. Čo znamená Ježišov výrok „Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho padne on, toho rozmliaždi.“?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 21,12–16; Mt 21,23–46; Mk 11,15–19; Mk 11,27–33; Mk 2,1-2; Lk 19,45–48; Lk 20,1–19; 1Sam 15,22; Iz 1,10–12.16.17; Ž 118,26; Zach 9,9; Mt 21,9; L 7,30; Iz 5,4; Iz 8,13–15; Iz 28,16; 1Pt 2,3–8; Iz 53,3