32. kapitola - Uzdravenie a vzkriesenie

„Potom Ježiš povedal stotníkovi: Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.“
(Evanjelium podľa Matúša 8,13)

V Kafarnaume žil dôstojník rímskej armády. Po niekoľkých rokoch služby v tomto meste sa začal zaujímať o židovskú bohoslužbu. Dospel k presvedčeniu, že židovské náboženstvo je lepšie ako modloslužba praktizovaná v Rímskej ríši. Oslobodil sa od nenávisti a predsudkov voči podrobenému národu a spriatelil sa so svojimi židovskými susedmi, ktorých bohoslužbu podporoval.

Tento dôstojník ešte nikdy Ježiša nevidel, ale keď sa dopočul o jeho učení, mal z toho veľkú radosť. Veď sa dozvedel pravdu o Bohu, ktorú tak dlho hľadal! Uveril, že Ježiš je zasľúbený Mesiáš.

Jeden jeho sluha vážne ochorel a bol na pokraji smrti. Sluhovia v domácnosti boli otroci, ktorí sa kupovali a predávali na trhu, a väčšina Rimanov s nimi zaobchádzala veľmi kruto. On si však svojho sluhu obľúbil a ťažko niesol jeho utrpenie. Podľa toho, čo o Ježišovi počul, bol presvedčený, že Ježiš je jediný, kto môže v tejto naliehavej situácii pomôcť.

Mal k Ježišovi takú veľkú úctu, že sa ani necítil hoden predstúpiť pred neho osobne. Požiadal preto predstavených synagógy, aby Ježiša poprosili o uzdravenie. Myslel si, že Ježiša dobre poznajú a sú s ním v kontakte.

V ten deň Ježiš prechádzal mestom Kafarnaum. Židovskí predstavitelia za ním prišli s prosbou, aby sluhu rímskeho vojaka uzdravil. Povedali: „Zaslúži si, aby si mu to urobil. Veď miluje náš národ a postavil nám synagógu.“

Ježiš sa teda vydal k dôstojníkovmu domu. Obklopovali ho davy ľudí, takže postupoval pomaly. Keď sa dôstojník dozvedel, že k nemu prichádza Ježiš, poslal mu odkaz: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ Ježiš ale kráčal ďalej.

Dôstojník mu teda vyšiel v ústrety a stretol sa s ním na ceste. Vysvetľoval: „Nepovažoval som sa preto ani za hodného prísť k tebe. Ale povedz len slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov.“ A dodal: „Keď poviem jednému: Choď, tak ide. A druhému: Poď sem, tak príde. A svojmu sluhovi: Urob to, tak to urobí.“

Ježiš bol dôstojníkovými slovami veľmi prekvapený a povedal svojim sprievodcom: „Hovorím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli.“ Dôstojníkovi povedal: „Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.“

Židovskí vodcovia oslovili Ježiša preto, že si dôstojník vypočutie prosby zaslúžil, lebo urobil veľa dobrého pre ich národ. Dôstojník sa však necítil byť hodný žiadať o uzdravenie a nepomyslel ani na to, že by si zázrak zaslúžil ako odmenu za svoje dobré skutky. Uveril Ježišovi a úplne mu dôveroval. Pochopil, že Ježiš poskytuje svoju milosť ľuďom z lásky.

Keď ti bude satan našepkávať, že si hriešny a nemôžeš dúfať v Božiu pomoc, dôveruj plne Ježišovi, ktorý prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov. Božiu milosť si nemôžeme ničím zaslúžiť. Môžeme sa však vždy upnúť k Ježišovi a spoliehať sa na jeho dobrotu a lásku k nám.

Vzkriesenie syna nešťastnej vdovy

Čoskoro nato sa Ježiš odobral do mestečka Naim, ktoré bolo od Kafarnauma vzdialené asi deň cesty. Putovalo s ním veľa ľudí. Privádzali k nemu chorých a zranených, aby ich uzdravil. Dúfali tiež, že budú pri tom, keď sa Ježiš vyhlási za kráľa Izraela.

Keď sa blížili k mestskej bráne, zazreli, ako z nej vychádza pohrebný sprievod a smeruje k cintorínu. Podľa vtedajšieho zvyku niesli mŕtveho na odkrytých márach, ktoré boli obklopené zástupmi zarmútených a smútiacich. Vzlykajúca matka naposledy sprevádzala svojho jediného syna. Bola vdovou a syn bol jej jedinou oporou a nádejou.

Keď ju Ježiš uvidel, bolo mu jej ľúto. Prišiel k nej a ticho povedal: „Neplač!“ Pristúpil k máram a dotkol sa ich. Nosiči sa zastavili, nárek utíchol. Všetci sa začali tlačiť k Ježišovi. Ľudia so zatajeným dychom čakali, čo bude nasledovať. Ježiš uzdravoval z chorôb a vyháňal démonov. Je možné, aby tiež vzkriesil mŕtveho?

Ježiš zvolal rozhodným hlasom: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Chlapec otvoril oči. Ježiš ho vzal za ruku, zdvihol a priviedol k matke. Tá sa so svojím synom dlho a radostne objímala a chválila pritom Boha. Dav onemel úžasom. Ľudia stáli ticho, akoby boli v prítomnosti samotného Boha.

Po nejakej dobe začali aj oni jasať a oslavovať Boha. Hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud.“ Pohrebný sprievod sa potom vrátil späť do dediny ako víťazoslávny zástup.

Ježiš, ktorý stál pri smútiacej matke z Naim, súcití aj s nami pri strate niekoho blízkeho. Jeho slovo, ktoré mŕtveho chlapca povolalo k životu, má v dnešnej dobe rovnakú moc ako vtedy. Biblia zasľubuje, že jedného dňa Ježiš prebudí svojím mocným slovom všetkých mŕtvych späť k životu. Opäť budeme môcť objať svojich najdrahších!

Už dnes nás však môžu Ježišove slová zachrániť z duchovnej smrti. Ak dôverujeme jeho slovám, satan nás nemôže držať v duchovnej tme a hriešnom spôsobe života. Ježiš nám poskytne silu na prebudenie do nového života v súlade s jeho vôľou.

Ježiš vzkriesil syna vdovy k pozemskému životu, v ktorom musel tak ako všetci ľudia znovu prežívať bolesť a zármutok. Ako každý človek aj on neskôr opäť zomrel. Ježiš nás však ubezpečuje, že príde deň, v ktorom vzkriesi k večnému životu všetkých tých, ktorí mu dôverujú a túžia po radostnom, naozajstnom a šťastnom živote. V Písme hovorí: „Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“ „Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia poľnica, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo zomreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi a budeme tak navždy s Pánom.“

Žime touto nádejou!

Na zamyslenie:

1. Prečo Ježiš uzdravil sluhu rímskeho dôstojníka?
2. Ak ti satan bude našepkávať, že si hriešnik a nemôžeš dúfať v Božiu pomoc, čo môžeš urobiť?
3. Čo pre nás môže Ježišovo mocné slovo vykonať dnes aj v budúcnosti?
4. Keby Ježiš v dnešnej dobe niekoho vzkriesil, stali by sa všetci ľudia prítomní na tomto zázraku kresťanmi? Prečo áno, prečo nie?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 8,5–13; Lk 7,1–17; Jn 4,48; Tít 3,5; Jn 1,9; Mt 28,18; Zj 1,18; Heb 2,14–15; Ef 5,14; Kol 1,13; Rim 8,11; 1Tes 4,16–17