31. kapitola - Reč na vrchu

„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.“
(Evanjelium podľa Matúša 7,24)

Ježiš sa pomodlil za svojich učeníkov a spoločne s nimi zišiel z úbočia hôr ku Galilejskému jazeru. Hoci bolo skoro ráno, zhromaždilo sa tam už veľa ľudí. Nech šiel kamkoľvek, zástupy ho nasledovali. Ľudia si veľmi priali počuť Ježišove slová a chorí dychtili po uzdravení.

Na úzkom brehu jazera nebolo pre početný dav dosť miesta, aj keby všetci stáli. Ježiš teda zaviedol týchto ľudí späť na úbočie hory, kde našiel dostatočne veľké priestranstvo s nádherne sa zelenajúcou trávou. Učeníci sa posadili okolo neho a tiež všetci ostatní našli miesto, z ktorého mohli Ježiša dobre vidieť i počuť.

Ježiš sa prihováral predovšetkým svojim učeníkom. Chcel, aby sa odpútali od vlastných nesprávnych predstáv a pochopili pravú povahu nebeského kráľovstva. Učeníci ho so záujmom počúvali. Ježišove slová však smerovali aj k ostatným ľuďom. Ak sa naskytla vhodná chvíľa, Ježiš ju využil na povzbudenie a poučenie každého, kto mal o jeho posolstvo záujem.

Učeníci i ostatní ľudia očakávali, že Ježiš konečne vyhlási príchod svojho kráľovstva, vyženie Rimanov a oslobodí Izrael. Napĺňala ich národná hrdosť a tešili sa, že sa stanú svedkami významného okamihu. Poľnohospodári a rybári chceli počuť, že sa ich údel zmení a oni budú môcť zameniť svoje obyčajné domy a jednoduchú stravu za krásne vily a hodovanie. Dokonca aj vyzvedači z radov farizejov a rabínov snívali o okamihu, kedy sa ujmú vlády nad Rimanmi a užijú si bohatstvo najväčšej svetovej ríše.

Iné kráľovstvo

Ježiš však prišiel ľuďom zasľúbiť úplne iné kráľovstvo. Nevyvracal im nesprávne predstavy o Mesiášovi a Božom kráľovstve okamžite, ale jednoduchým spôsobom vysvetľoval, ktorí ľudia v ňom budú vítaní. Nechal ich tak posúdiť, aké kráľovstvo má na mysli.

Položil im otázku: „Ktorí ľudia sú skutočne šťastní?“ A o chvílu odpovedal: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Len pokorní ľudia môžu prijať dar záchrany. Boh sa dáva poznať každému, kto si uvedomuje naliehavú potrebu vzťahu so svojím Stvoriteľom a žiada ho o pomoc.

Aj my sa staneme občanmi nebeského kráľovstva, keď pochopíme, akú veľkú obeť Ježiš priniesol pre našu záchranu. Dodá nám to silu, odvahu a nadšenie k nasledovaniu Ježiša. Boh uznáva a ctí slobodu človeka. Túži po tom, aby sa každý rozhodol dobrovoľne nasledovať Ježiša a žiť v súlade s Božími princípmi. A ak človek chce žiť podľa jeho rád, vedie ho a chráni.

Ďalej Ježiš povedal: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Nemienil tým však skleslosť alebo nariekanie nad dôsledkami zlých rozhodnutí a činov. Mal na mysli zármutok, ktorý pociťujú veriaci, keď si uvedomia svoje zlé činy a nesprávne rozhodnutia, pre ktoré musel Ježiš zomrieť na kríži. Je to smútok, ktorý prežívame, keď nás Duch Svätý privedie k poznaniu, že životom v rozpore s Ježišovými zásadami Boha zraňujeme. Boh odhaľuje zlé stránky našej povahy a ponúka nám silu k zmene. Toto poznanie a túžba po Bohu privádza ľudí k rozhodnutiu žiť bez sebectva a hriechu.

Ježiš však prináša útechu i smutným, ktorí prežívajú bolesť, trápenie či stratu. Rozumie nám, pretože aj on prešiel veľkým utrpením. Ježiš je v týchto ťažkých chvíľach po našom boku. Zasľubuje nám, že si z takýchto ťažkých situácií môžeme odniesť aj niečo dobré – niečo, čo je dôležité pre naše nasmerovanie k večným hodnotám. V ťažkostiach by sme sa preto nemali od Ježiša odvracať, aj keď sa nám niekedy zdajú neriešiteľné. Boh nás nimi prevádza cestou k večnej radosti.

„Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ Ak máme Ježišovu pokoru, môžeme sa povzniesť nad urážky, výsmech a rôzne nepríjemnosti. Keď pod tlakom hnevu, podvodov alebo výsmechu dokážeme zachovať pokoj, ukazujeme tým Ježišovu povahu. Pravá pokora vychádza z poznania, kto sme a akú nesmiernu hodnotu v Božích očiach máme: Sme Božie deti. Pokora je kľúčom k naozajstnému kresťanskému životu.

A Ježiš pokračoval: „Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“ Kto si želá získať Ježišov charakter, dostane ho a poznanie Božej lásky naplní jeho srdce i myseľ. Hlbšie porozumie Bohu a svojou povahou sa bude viac podobať Ježišovi.

„Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ Zlé myšlienky nám zabraňujú porozumieť duchovným záležitostiam. Je to jeden zo spôsobov sebectva, ktorý nás odvádza od Boha. Boh odpúšťa tomu, kto úprimne ľutuje svoje hriechy, škrabance na duši však zostávajú.

Ježiš vedel, že v tomto hriešnom svete budú panovať neustále nezhody, nepokoje a vojny. Povedal preto: „Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.“ Plány na dosiahnutie pokoja a mieru medzi národmi zlyhávajú, pretože nemôžu zabezpečiť zmenu ľudských sŕdc. Jediná naozajstná sila, ktorá vytvára pokoj a mier v našich srdciach i medzi národmi, je Ježišova láska.

Údiv zástupov

Tieto slová o pravom šťastí zástup udivili. Ľudia boli doteraz presvedčení, že šťastie spočíva v nadobudnutí majetku, uznaní a moci. Ježiš im však poukázal na to, že pozemský zisk a sláva nie sú ničím v porovnaní so šťastným životom v Božom kráľovstve. Skutočné šťastie človek prežíva v nasledovaní Boha.

Nato sa Ježiš prihovoril k svojim učeníkom a ku všetkým, ktorí ho budú nasledovať: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť. Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu. Veď takto prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“

Ježiš vedel, že jeho nasledovníci budú urážaní, prenasledovaní, väznení, niektorí aj mučení a zabití. Podobne ako Boží proroci v skorších dobách aj oni budú odmietnutí, pretože budú prinášať Božiu pravdu svetu. V boji proti hriechu a satanovi budú zažívať veľmi ťažké chvíle, ale môžu sa neustále radovať, lebo ich odmenou je večný život v nebeskom kráľovstve.

Ježiš im povedal: „Ste ako soľ zeme a svetlo sveta.“ Aby mohli jeho učeníci zmeniť svet, musia byť jeho súčasťou, rovnako tak ako soľ mení chuť jedla, s ktorým sa zmieša. Bez prítomnosti tých, ktorí Boha milujú a slúžia mu, by bol celý svet temný a krutý a prepadol by úplnému spustošeniu a skaze. Neveriaci ľudia si neuvedomujú, že ich životy sú požehnané prítomnosťou pravých Ježišových nasledovníkov. Je však aj veľa tých, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťania, ale ich spôsob života Boha popiera. Sú ako soľ, ktorá stratila chuť. Božiemu dielu spôsobujú viac škody ako úžitku, lebo ľudia, ktorí Ježiša nepoznajú, pre nich získavajú zlú predstavu o Bohu a jeho charaktere.

Tak ako slnečné lúče ožarujú všetkých ľudí bez rozdielu, je záchrana v Ježišovi Kristovi ponúknutá každému človeku. Pravda o Bohu by nemala byť uzatvorená v knihe alebo uzamknutá za múrmi cirkevných budov, mala by byť hlásaná všetkým. Viera v Ježiša Krista má byť zrejmá z nášho každodenného života. Správať sa za všetkých okolností čestne, obetavo, byť dobrým príkladom – takto máme šíriť svetlo ľuďom okolo nás.

Ježiš vedel, že sa medzi prítomnými vyskytujú špehovia farizejov vyčkávajúci na slová, ktoré by mohli prekrútiť a použiť proti nemu. Nepovedal však nič, čo by bolo v rozpore s nariadeniami danými Mojžišovi a prorokom. Veď to bol on sám, kto ustanovil mravný aj obradný zákon. Neprišiel spochybniť, čo sám nariadil, ale vyvrátiť nesprávne výklady zákona.

Zaujatým farizejom však jeho slová pripadali ako rúhanie a falošné učenie. Ježiš ich myšlienky poznal. Odmietol ich slovami: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Ježišovým poslaním bolo obhájiť Boží zákon a žiť v súlade s ním. Ak by bolo možné Boží zákon zmeniť alebo zrušiť, nemusel by Ježiš trpieť a zomrieť za naše prestúpenia. Ježiš prišiel na svet vysvetliť pravý význam Božieho zákona.

Ochrana Božích nariadení

Boh dal ľuďom z lásky svoje nariadenia, ktoré sú zhrnuté v Desatore. Ak sa týmito desiatimi prikázaniami riadime, sme chránení pred dôsledkami našich nesprávnych činov. Prijatím Ježiša a jeho zásad z Desatora môžeme prežívať pokoj a šťastie. Desatoro ukazuje čistotu a svätosť Božieho charakteru.

Kým bude trvať nebo a zem, Boží zákon sa nezmení. Obradné zákony, ktoré ukazovali na prichádzajúceho Mesiáša, stratili platnosť Ježišovou smrťou na kríži, avšak mravný zákon, Desatoro, je stály a nemenný.

Ježišov život je dôkazom, že Boží zákon je možné zachovať. Ľudia, ktorí majú vďaka oddanosti Ježišovi tento zákon vpísaný vo svojom srdci a žijú podľa neho, potvrdzujú, že je dobrý. Naopak tí, čo Boží zákon svojvoľne porušujú, podporujú satanovo tvrdenie, že ho nie je potrebné zachovávať. Keby Ježiš vzal týchto svojvoľníkov pri svojom druhom príchode do neba, rozširovali by okolo seba nezhody a vzburu a vďaka tomu by v celom vesmíre opäť zavládol nesúlad. Človek, ktorý vedome nedbá hoci len na jediné prikázanie Desatora, sa stavia proti Bohu.

Za Ježišovho života bolo najväčším klamom tvrdenie, že súhlasom s vieroukou sa človek stáva svätým a spravodlivým. Samotná znalosť pravdy však nikoho nezmení. Dejiny na mnohých príkladoch dokazujú, že tí, ktorí budili zdanie, že o Bohu vedia najviac, boli veľakrát tými najkrutejšími a najzaslepenejšími ľuďmi. Názory farizejov, vtedajších „náboženských odborníkov“, ich doviedli až k usmrteniu Ježiša. Každý, kto tvrdí, že verí v Boha, ale nie je čestný, láskavý a trpezlivý, nevydáva dobré svedectvo a je nešťastím pre celé svoje okolie.

Ježišov dokonalý život

Ježiš objasnil, že sa Desatoro prikázaní netýka len činov, ale aj myslenia a postojov. Ak napríklad niekto udržiava vo svojom srdci nenávisť voči inému človeku, svojím spôsobom ho „zabíja“, čím prestupuje prikázanie „Nezabiješ“. Alebo ak má niekto nečisté myšlienky voči človeku druhého pohlavia, v mysli s ním cudzoloží, a tak prestupuje prikázanie „Nescudzoložíš“. Tiež skryté ohováranie a závisť spôsobujú skazu. Boží zámer pre človeka je omnoho rozsiahlejší, než si uvedomujeme. „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Táto Ježišova výzva je súčasne i zasľúbením. V Božom pláne je viac než len naša záchrana pre večnosť. Božím zámerom je urobiť náš charakter takým, aký má Ježiš.

Vystaviť sa pokušeniu nemôže byť výhovorkou pre hriešny život. V spojení s Ježišom môžeme hriechom čeliť rovnako, ako im na tejto zemi odolával Ježiš. On pozná našu situáciu. Pokiaľ mu budeme dôverovať, spoľahneme sa na jeho milosť a naplno sa mu odovzdáme, začne premieňať náš charakter na podobu Božej povahy.

Ježiš ďalej hovoril o témach praktického kresťanstva. „Dajte si pozor, aby ste neprejavovali svoju zbožnosť pred ľuďmi len preto, aby vás obdivovali, lebo nedostanete odmenu od vášho Otca, ktorý je v nebesiach. Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch námestí, aby urobili na ľudí dojem. Amen, hovorím vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí. Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich teda! Veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr ako ho prosíte.“

Boh odmení našu úprimnosť, priamosť, dobrotu a bezúhonný život. Môžeme si byť istí, že nás Ježiš v živote sprevádza, a tak už teraz aspoň sčasti prežívame Božie kráľovstvo.

Ježiš tiež zdôraznil: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ Ľudské plány pre tento svet a hodnoty Ježišovho kráľovstva sa vzájomne nezlučujú. Často je medzi nimi jasná deliaca čiara, ktorá sa nedá zmazať kompromismi. Musíme si vybrať, na ktorej strane chceme stáť.

Každý, kto sa Bohu odovzdal, si môže byť istý tým, že sa o neho Boh stará. Pri príhovore k učeníkom a zhromaždeným ľuďom Ježiš ukázal na vtáčiky, ktoré nad nimi preleteli, a povedal: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony?“

Boh sa stará o zvieratá aj rastliny, stará sa aj o človeka, ktorého stvoril na svoj vlastný obraz. Stále na nás myslí, pozná celý náš život.

V tejto súvislosti Ježiš tiež podotkol: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará.“ Nemali by sme žiť ľahkovážnym životom, nemusíme sa ale ani báť či znepokojovať pre zabezpečenie svojho života v budúcnosti. Mali by sme sa pýtať na Božiu vôľu a prosiť Ježiša o múdrosť pre naše každodenné povinnosti a plány.

Vo svojej reči na vrchu Ježiš ďalej zdôraznil: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Nepoznáme pohnútky ľudí, dôvody ich konania, a preto mnohokrát nie sme schopní posúdiť danú situáciu správne. Nevyslovujme teda súdy o druhých, lebo tým vynášame rozsudok sami nad sebou.

Po chvíli Ježiš pokračoval: „Dobrý strom rodí dobré ovocie.“ Symbol stromu Ježiš použil ako prirovnanie k životu. Plody života, naše činy, svedčia o našom srdci a povahových vlastnostiach. Správne rozhodnutia a dobré činy sú plody života odovzdaného Ježišovi. Dobré skutky nás nemôžu zachrániť pre večnosť, sú však dôkazom našej živej viery a obetavosti.

Týmto kázaním Ježiš vysvetlil zásady svojho kráľovstva. Zakončil ich slovami: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa lejak, prihnali sa vody, strhol sa víchor a oborili sa na ten dom, ale nezrútil sa, lebo mal základy na skale.“ Tí, ktorí na Ježišove slová nedbajú, stavajú svoj dom na piesku. Keď prídu ťažkosti, ich dom sa zrúti. Budujme teda svoj život na Ježišových radách, a nie na našom vlastnom „ja“ alebo na ľudských domnienkach.

Na zamyslenie:

1. Aké očakávania mali učeníci a zhromaždení ľudia, keď sa k nim Ježiš prihováral na brehu Galilejského jazera?
2. Čo im Ježiš predstavil?
3. Ako môžu byť zlé myšlienky jedným z prejavov sebectva?
4. Ako máme šíriť Božiu lásku a pravdu ľuďom okolo nás?
5. Aké najväčšie klamné tvrdenia panovali v židovskom národe v Ježišovej dobe?
6. Čo Ježiš mienil tým, keď povedal, že „nikto nemôže slúžiť dvom pánom“?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 5–7; Lk 6,20–49; Iz 57,15; Iz 57,18; Jer 31,13; Ž 138,6; Ex 34,6; Ž 119,165; Ž 19,8; Rim 7,12; 2Kor 6,16; Jk 1,5; 2Kor 13,5