27. kapitola - Uzdravenie v Kafarnaume

„Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“
(Evanjelium podľa Matúša 9,6)

Najobávanejšou chorobou na Blízkom východe bolo pre svoju nákazlivosť a nevyliečiteľnosť malomocenstvo. Postihnutý človek postupne strácal cit vo všetkých končatinách a jeho telo sa pozvoľna rozkladalo. Židia pokladali malomocenstvo za Boží trest.

Každý, kto takto ochorel, musel okamžite opustiť svoj domov i celé izraelské spoločenstvo. Všetko, čoho sa dotkol, bolo považované za „nečisté“; svojím dychom chorý infikoval aj vzduch. Človeka podozrivého z nákazy dôkladne prezreli kňazi, ktorí jeho stav posúdili. Ak dotyčného vyhlásili za malomocného, musel podľa obradného zákona odísť z blízkosti zdravých ľudí, aj keby bol kráľom či vodcom ľudu. Ak sa k malomocným priblížil niekto zdravý, mali títo úbožiaci povinnosť hlasno volať: „Nečistý! Nečistý!“

Keď sa malomocní v Galilei dozvedeli o Ježišovi a zázrakoch uzdravovania, svitla im iskra nádeje. Uvedomovali si však, že od doby proroka Elizea už žiadny malomocný vyliečený nebol.

Nachádzal sa však medzi nimi jeden muž, ktorý sa tejto nádeje chopil. Sám seba sa pýtal: „Uzdravil by ma Ježiš? Ako sa k nemu mám priblížiť, aby som ho mohol o uzdravenie požiadať? Všimol by si vôbec takého úbožiaka? A ak áno, povedal by mi, že si zaslúžim Boží súd, ako to tvrdia ostatní?“

Stále si pripomínal, že nikto, kto Ježiša o pomoc požiadal, nebol odmietnutý.Rozhodol sa teda, že Ježiša o pomoc poprosí.

Išiel k jazeru, kde Ježiš hovoril. Aj napriek tomu, že stál opodiaľ od davu, začul aspoň niektoré Ježišove slová. Sledoval uzdravovanie chorých, slepých a chromých. Len čo počul ich ďakovné a radostné chvály Bohu, dodal si odvahu a s vierou pristupoval bližšie. Nevšímal si, ako pred jeho znetvoreným telom prítomní s hrôzou a odporom utekajú. Nádej ho priťahovala stále bližšie k Ježišovi.

Niektorí na neho kričali, aby sa okamžite vrátil, ale márne. Stále hľadel na Ježiša. Pristúpil k nemu, padol pred ním na kolená a zvolal: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Ježiš zdvihol ruku, dotkol sa ho a odpovedal: „Chcem, buď čistý.“ Malomocný pocítil okamžitú úľavu. Jeho telo sa spevnilo, do končatín sa mu vrátil cit, svaly znovu získali silu a jeho rozpraskaná pokožka bola náhle hladká ako koža dieťaťa. Bol úplne zdravý. S nesmiernou vďakou sa pozeral na svojho Záchrancu.

Ježiš potom povedal: „Hľaď, aby si o tom nikomu nehovoril. Choď však, ukáž sa kňazovi a obetuj dar, ako prikázal Mojžiš – im na svedectvo.“

Ježišovi bolo zrejmé, že keby sa kňazi dozvedeli, kto malomocného uzdravil, mohli by ho odmietnuť uznať za zdravého. Nemohol by sa tak vrátiť k rodine a začleniť do spoločnosti. Musel teda prísť do chrámu skôr, než sa kňazi o jeho uzdravení dozvedia.

Dostavil sa k tým istým kňazom, ktorí ho kedysi vyhlásili za malomocného. Dôkladne ho prezreli a po chvíľke váhania uznali zdravým. Uzdravený človek nevedel, že jeho skúsenosť ešte viac popudí kňazov a vodcov ľudu proti Ježišovi. Domnieval sa, že mu Ježiš zakázal hovoriť o uzdravení zo skromnosti, a preto rozprával každému, koho stretol, čo zažil. Mal veľkú radosť a pripadalo mu nemožné, aby nevzdával chválu svojmu Lekárovi. Následkom toho však bolo, že Ježišovi sťažil prácu. Začali k Nemu prichádzať také početné davy, že musel svoju činnosť na chvíľu prerušiť.

Ježiš nevynechal jedinú príležitosť vydať svedectvo kňazom a náboženským učiteľom, a tak postupne vyvracal ich predsudky. Poslal k nim uzdraveného človeka, čím opäť preukázal svoju lásku ku všetkým ľuďom, úctu k Mojžišovmu zákonu aj zachraňujúcu moc. Mnoho kňazov síce pristupovalo k Ježišovi s hnevom a nenávisťou, niektorí z nich však v neho po jeho smrti a vzkriesení uverili a stali sa jeho nasledovníkmi.

Prirovnanie hriechu k malomocenstvu

Hriech v našom živote prináša podobnú skazu ako malomocenstvo. Iba Ježišova láska a moc nás môžu uzdraviť a doviesť k rozhodnutiu pre nový život.

Prosbu o uzdravenie malomocného vypočul Ježiš ihneď. Môžu však nastať prípady, keď neodpovie na žiadosť človeka okamžite. Keď Ježiša prosíme o požehnanie a pomoc so záležitosťami každodenného života, pre naše dobro môže byť Božou odpoveďou čakanie. Vo svojej vševedúcnosti môže mať Boh iný zámer a naše modlitby vypočuje trochu inak alebo v iný čas, než očakávame. Ak však opravdivo prosíme o vyslobodenie z hriechu, jeho odpoveďou je zakaždým okamžité „áno“.

Ochrnutý muž

V Kafarnaume žil ochrnutý muž, ktorého choroba bola priamym dôsledkom hriešneho spôsobu života. Mal veľké bolesti. Trápil sa pomyslením na svoj skazený život a neustále ho sprevádzali výčitky svedomia. Keď prosil kňazov a lekárov, aby mu pomohli, vyhlásili ho za nevyliečiteľného a prekliateho Bohom. Upadol do hlbokej depresie a stratil všetku nádej… Časom sa dozvedel o Ježišovi. Jeho priatelia ho povzbudzovali slovami, že jedine Ježiš je schopný pomôcť mu.

Ochrnutý muž netúžil iba po telesnom uzdravení, no najmä po vnútornom pokoji, po odpustení. Zmieril by sa aj s údelom doživotného ochrnutia, nie však so životom bez Božieho odpustenia. Požiadal svojich priateľov, aby ho k Ježišovi odniesli.

Toho dňa Ježiš vyučoval v Petrovom dome. Okolo neho sedeli jeho učeníci a zároveň nedôverčiví farizeji a učitelia náboženstva, ktorí vyčkávali na príležitosť, ako Ježiša na niečom nachytať a potom ho obviniť. Pred domom postávali ďalší ľudia. Chceli Ježiša počuť a vidieť nejaký zázrak.

Priatelia ochrnutého muža sa pokúsili predrať davom s lôžkom, ale márne. Už strácali nádej, že sa k Ježišovi priblížia, keď vtom dostal chorý muž nápad. Požiadal ich: „Vyneste ma na strechu.“ Vystúpili na strechu, urobili otvor v dlaždiciach a spustili ochrnutého aj s lôžkom priamo pred Ježiša.

Ježiš zahliadol oči ochrnutého a bolo mu jasné, po čom túži. Vedel o jeho túžbe po odpustení ešte skôr, ako ho k nemu priniesli. Keď jeho priatelia plánovali cestu k Ježišovi, Boh pôsobil nielen na srdce tohto chorého človeka, ale aj na srdce jeho priateľov. Ich viera silnela každým dňom.

Ježiš vyhlásil: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Tieto slová zneli v ušiach muža ako rajská hudba. Jeho zúfalstvo a depresia pominuli, v jeho srdci zavládol pokoj. Utrpenie skončilo. Bezmocnosť bola preč, hriešnikovi bolo odpustené! Vierou prijal dar nového života. Ležal ticho a z jeho tváre vyžarovala radosť a pokoj. Všetci naňho hľadeli s úžasom.

Prítomní rabíni sa na tohto muža dobre pamätali. Vedeli, že ich žiadal o pomoc, ale oni mu neposkytli ani najmenšiu nádej a nevyjadrili súcit s jeho utrpením. S nemilosrdným tónom v hlase vyhlásili, že je pre svoje hriechy Bohom prekliaty. Teraz si uvedomili, že o ich bezcitnom zaobchádzaní prítomní ľudia vedia, a začali sa obávať straty svojho vplyvu nad nimi. Museli niečo rýchlo vymyslieť. Bez slov sa na seba pozreli.

Ich pohľad prezrádzal jasný zámer – navždy skoncovať s Ježišom. Nazvú jeho slová rúhaním, čo je hriech, ktorý vyžaduje trest smrti. Veď nikto z ľudí nemôže odpúšťať hriechy, toto právo a moc má iba Boh!

Ježiš dobre vedel, čo si myslia, a preto povedal: „Prečo takto uvažujete vo svojom vnútri? Čo je ľahšie? Povedať ochrnutému: Odpúšťajú sa ti hriechy – alebo povedať: Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ Nato sa k ochrnutému obrátil so slovami:  „Hovorím ti, vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“

Rovnaký hlas, ktorý oživil človeka vytvoreného z prachu zeme v záhrade Eden, teraz obnovil telo tohto muža. Ochrnutý muž vyskočil zo zeme tak šikovne, ako keby bol malé dieťa. Každá časť jeho tela získala novú silu k životu. Uchopil svoje lôžko a prešiel užasnutým davom domov.

Na zamyslenie:

1. Prečo bolo v Izraeli malomocenstvo považované za Boží trest?
2. Z akých dôvodov Ježiš nechcel, aby malomocný muž rozprával ostatným o svojom uzdravení?
3. Čo si tento muž prial viac než fyzické uzdravenie?
4. Prečo farizeji nazvali Ježišove slová rúhaním?
5. Koho by ste pozvali do spoločenstva veriacich, keby v ňom bol Ježiš a ponúkal uzdravenie? Koho pozvete, keď viete, že Ježiš každému človeku ponúka odpustenie?

Biblické texty k tejto téme:

Mt 8,2–4; Mk 1,40–45; Sk 6,7; 1Jn 5,14–15; 1Jn 1,9; Mt 9,1–8; Mk 2,1–12; Lk 5,12–26; 1Jn 3,8; Jn 1,4; Jn 10,10; 1Kor 15,45; Ž 103,3