21. kapitola - Uzdravenie chromého

„Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“
(Evanjelium podľa Jána 5,17)

V Jeruzaleme neďaleko trhu s ovcami sa rozprestieral rybník Bethesda. Niekoľkokrát do roka sa voda v rybníku začala bez zjavnej príčiny pohybovať. Miestni ľudia verili, že zdvihnutie vody je vyvolané nejakou nadprirodzenou silou. Krajom sa šírila povera, že prvý človek, ktorý vstúpi po rozvírení vody do rybníka, ozdravie z akejkoľvek choroby.

K rybníku prichádzali davy ľudí v nádeji očakávaného uzdravenia. Po rozvírení hladiny nastal zakaždým značný rozruch a tí, ktorí sa potkli, bývali ušliapaní. Väčšina chorých túžiacich po uzdravení sa však pre prílišné množstvo ľudí k jeho brehu nikdy ani nepriblížila.

Okolo rybníka stáli prístrešky chrániace chorých pred žiarom slnka i chladom. Niekoľko z nich pod prístreškami tiež nocovalo. Každé ráno sa potom predierali k brehu, aby boli čo najbližšie k vode.

Ježiš sa prechádzal mestom, modlil sa a premýšľal. Pri rybníku uvidel trpiacich dychtivých po uzdravení. Pocítil nad nimi ľútosť a zatúžil všetkých trpiacich uzdraviť. Bola práve sobota a ľudia prichádzali do chrámu na bohoslužbu. Ježiš však vedel, že ak by v tejto chvíli chorých pri rybníku uzdravil, vyvolal by medzi náboženskými vodcami takú veľkú kritiku a nenávisť, že by ohrozil svoje poslanie.

Všimol si jedného veľmi úbohého muža. Bol chromý už tridsaťosem rokov. Chorobu si z veľkej časti zapríčinil hriešnym životom a mnohí ju pokladali za Boží trest. Dlhé roky žil opustený a bez nádeje, nepomohla mu rodina ani priatelia. Pripadalo mu, že ho Boh úplne zavrhol.

V čase, keď sa voda v rybníku rozvírila, sa nikdy k brehu nedostal. Nemal nikoho, kto by ho tam doniesol.

Práve pri ňom sa Ježiš zastavil. Chorý ležal na rohoži a z času na čas zdvihol hlavu, aby sa pozrel na rybník. Náhle si všimol tvár človeka, z očí ktorého vyžaroval súcit. Tento človek, Ježiš, sa ho spýtal: „Chceš vyzdravieť?“

Chromého sa okamžite zmocnila nádej. Vzápätí si však uvedomil obťažnosť svojej situácie a len s povzdychom odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma zaniesol do rybníka, keď sa zvíri voda; kým ta dôjdem sám, zostúpi predo mnou iný.“

Ježiš nezačal s chorým dlho hovoriť a tentoraz ani nepožadoval prejav viery. Jednoducho mu povedal: „Vstaň, zober si lôžko a choď!“

Chromý sa na nič nepýtal, neuvažoval nad tým, len sa úplne spoľahol na Ježišove slová. Pokúsil sa trochu pohnúť a vtom mu spevnili svaly. Do jeho rúk i nôh sa vrátila sila, ktorú už roky nemal, a znovu sa postavil na nohy.

Tajomstvo uzdravenia

Ježiš sa nezmienil o Bohu a jeho uzdravujúcej moci. Ochrnutý muž bol po celé roky v takej zúfalej situácii, že by mohol o Božom uzdravení pochybovať a pripraviť sa o jedinečnú príležitosť. Ježišovým slovám však uveril, poslúchol ho a bol uzdravený.

Rovnakou vierou môžeme byť duchovne uzdravení aj my. Hriech nás vzďaľuje od Boha a spôsobuje nám mnohé bolesti. Sami nie sme schopní žiť čistým životom, tak ako chromý muž nebol schopný sám od seba chodiť. Ak si uvedomujeme svoju bezmocnosť a túžime po lepšom živote, môžeme sa snažiť urobiť zmenu, ale iba vlastnou silou ju nikdy nedosiahneme.

Aj k nám sa Záchranca skláňa a kladie nám otázku: „Chceš vyzdravieť?“ Nečakajme, než sa sami uzdravíme. Verme v Božie zasľúbenia nášho uzdravenia a žime podľa Ježišových rád v Písme. Rovnako ako chromému pri rybníku, tiež nám bude daná sila, ktorú potrebujeme. Nech naše telo či myseľ oslabuje akýkoľvek hriech alebo zlá vec, Ježiš je pripravený nás uzdraviť.

Uzdravený človek sa zohol, aby si vzal svoju rohož a deku, na ktorej spal. S radosťou potom napol svaly, narovnal sa a chcel neznámemu mužovi poďakovať za uzdravenie. Ježiš sa ale medzitým stratil v zástupe. Uzdravený muž to ľutoval. Ježiša však nehľadal, lebo si nebol istý, či by ho medzi toľkými ľuďmi zase spoznal. Chodil a hlasno chválil Boha.

Vychutnával si každý krok, ktorý urobil. Stretol niekoľko farizejov, ktorým nadšene vyrozprával, čo sa mu prihodilo. Ich nezáujem a ľahostajnosť ho udivili. Prerušili ho slovami: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“ Pripomenuli mu tak, že by sa v Pánov deň nemali nosiť žiadne bremená.

Muž mal zo svojho uzdravenia veľkú radosť a neuvedomil si, že je sobota. Necítil však žiadne previnenie, pretože poslúchol slová Toho, komu dal Boh moc k jeho uzdraveniu. „Viem,“ odpovedal. „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: Zober si lôžko a choď!“

„Ktože je ten človek?“ pýtali sa rozhorčene. „To neviem,“ odpovedal im. Skúšali ho… Dobre totiž vedeli, kto jediný má moc urobiť taký zázrak. Chceli však počuť priame svedectvo o Ježišovi, aby ho mohli obviniť z údajného porušenia sobotňajšieho odpočinku.

Nezmyselné pravidlá

Židia rôznymi spôsobmi prekrútili pravý zmysel Božích prikázaní, najmä o dni odpočinku, sobote. Farizeji a zákonníci pridali k Písmu ďalšie pravidlá, ktoré presne vymedzovali, čo sa kedy smie a nesmie. Z radostného dňa odpočinku tak urobili obrovské bremeno.

V sobotu sa napríklad nesmel zapaľovať oheň ani rozsvietiť sviečka. Pre takéto pravidlá boli Izraelčania závislí na ľuďoch iných národností, ktorí tieto činnosti vykonávali za nich. Domnievali sa, že večná Božia záchrana patrí jedine Židom, a ostatné národy považovali za stratené. Boh však medzi ľuďmi nerozlišuje a vydáva iba zmysluplné nariadenia platné pre všetkých.

Uzdravený človek prišiel do chrámu priniesť obeť za hriechy a obeť vďaky Bohu za svoje zázračné uzdravenie. Ježiš ho tam znova oslovil: „Pozri, ozdravel si! Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“

Uzdraveného muža veľmi potešilo, že znovu vidí svojho Záchrancu. Nevedel však, že farizeji Ježiša nenávidia, a tak im povedal, že to bol Ježiš, kto ho uzdravil. Farizeji okamžite obvinili Ježiša z porušovania sobotného ustanovenia a chceli ho prísne potrestať.

Donútili ho vystúpiť pred veľradu. Keby boli vtedy Židia slobodným národom, okamžite by Ježiša odsúdili na smrť. Vládli im však Rimania, ktorí nedovoľovali vykonávať trest smrti z náboženských dôvodov. To farizeji vedeli. Odsúdením Ježiša veľradou chceli znevážiť jeho pôsobenie v očiach verejnosti. Ich zámer však nevyšiel, lebo Ježiš získaval stále väčšiu obľubu a vplyv.

Mnohí ľudia sa prestali zaujímať o zákazy a príkazy farizejov a načúvali Ježišovým slovám. Jeho učenie ich priťahovalo, bolo zrozumiteľné a svedčilo o Božej moci a láske. Ježiš nehovoril o Bohu ako o tvrdom sudcovi, ale ako o starostlivom Otcovi. Svojimi činmi a postojom ukazoval, aký Boh v skutočnosti je. Boril tak moc starých tradícií a ľudských prikázaní.

Marenie Ježišovho vplyvu

Keby Ježišovo učenie nebolo stále narušované kňazmi a náboženskými učiteľmi, spôsobilo by také oživenie a nápravu, že by sa dejiny sveta uberali úplne iným smerom. Židovskí vodcovia si však chceli zachovať svoju moc, a preto Ježišovi ustavične škodili. Pokúsili sa ho obviniť nielen z porušovania náboženských zákonov, ale aj z vlastizrady. Tvrdili, že sa snaží podlomiť zavedené zvyky národa a vnáša rozkol medzi ľud, čo vyústi do ozbrojeného zásahu Rimanov.

Tieto intrigy sa však nezrodili vo veľrade. Keď sa satanovi nepodarilo premôcť Ježiša na púšti, zosnoval so svojimi padlými anjelmi plány, ako by zaslepil myseľ židovských vodcov, aby Ježiša neprijali za svojho Mesiáša a čo najviac škodili jeho pôsobeniu. Dúfal, že Ježiša oslabí a jeho poslanie prekazí.

Ježiš zdôrazňoval význam Božieho zákona, neznižoval ho, ani nezrušil. Chcel len oslobodiť sobotné prikázanie od všetkých zbytočných a nezmyselných pravidiel, ktoré z neho urobili príťaž miesto požehnania. Chromého muža mohol uzdraviť v ktorýkoľvek iný deň. Mohol ho tiež uzdraviť bez pokynu, aby si vzal lôžko a odišiel s ním. Ježiš však využil túto príležitosť, aby Izraelčanov vyzval k zmene pri uvažovaní o dni odpočinku.

Pred veľradou Ježiš jasne vyjadril, že pomáhať chorým a trpiacim v sobotu je v úplnom súlade so sobotným prikázaním. Povedal tiež, že koná rovnaké dielo ako Boh, ktorý pomáha ľuďom a každý deň udržiava celý vesmír. Prestáva azda Boh v sobotu pôsobiť? Nesvieti vari slnko či nerastie tráva? Zastavujú sa vari planéty na svojich obežných dráhach, netvoria sa morské vlny? Ježiš povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“

Boh nemôže ani na chvíľu zastaviť svoje pôsobenie, pretože by vesmír so všetkými svojimi bytosťami zanikol. Aj ľudia majú určité povinnosti i v sobotu. Musia sa postarať o chorých, pomáhať chudobným a trpiacim. Svätý Boží deň odpočinku bol stvorený pre človeka a pre jeho dobro.

Sobotné prikázanie nedovoľuje vykonávať prácu na obživu alebo zisk ani účasť na ľahkovážnej zábave. Tak ako Boh siedmeho dňa odpočinul od svojho stvoriteľského diela, mali by sme aj my v sobotu odpočívať od našej každodennej práce a venovať tento čas bohoslužbe, rodinným vzťahom, odpočinku a pomáhaniu druhým.

Farizeji opomenuli Ježišove slová o sobote a sústredili sa na jeho vyjadrenie o Bohu. Nazval Boha svojím vlastným Otcom, čím sa staval na jeho roveň. To Židov veľmi popudilo, pretože takéto vyhlásenie považovali za rúhanie. Ak by Ježiš nebol medzi ľuďmi taký obľúbený, namieste by ho zniesli zo sveta.

Ježiš poprel ich obvinenia z rúhania. Povedal im: „Amen, amen, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Lebo čo robí Otec, to podobne robí aj Syn.“

Ježiš im tak odhalil svoju pravú totožnosť. Predstavil sa im ako Boží Syn, ktorý tvorí jednotu s Pánom celého vesmíru a ktorého uctievajú anjeli. Žiadny iný človek nikdy nehovoril s takou mocou a presvedčivosťou a nekonal s takou vznešenosťou. Ježišove slová boli jednoznačné, keď vyhlásil svoju právomoc nad svetom: „Veď Otec nikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna, ako si ctia Otca.“

Kňazi si mysleli, že odsudzujú Ježiša, ale opak bol pravdou. Ježiš sa stotožnil s človekom, a preto človeku rozumie. Vzoprel sa satanovi a zvíťazil nad ním. Zástupne zomrel za hriechy ľudí a umožnil im tak záchranu, a preto je oprávnený vykonať súd nad večným údelom každého človeka. Vyhlásil: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. Amen, amen, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť. Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby aj on mal život sám v sebe. A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka. Nečudujte sa, že prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, kým tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“

Plán na odstránenie Ježiša

Ježiš vedel, že sa ho kňazi a rabíni rozhodli zabiť. Aj napriek tomu im stále poukazoval na svoj vzťah s Otcom a na svoje poslanie vo svete. Mali hrôzu z moci Ježišovej prítomnosti a jeho slov. Ich vlastný pocit viny sa pre nich stával stále väčším bremenom. Namiesto zmeny svojho postoja sa však stále viac zatvrdzovali. V skutočnosti nemali žiadny naozajstný dôvod, ale napriek tomu ho nenávideli.

Keď sa im nepodarilo podkopať Ježišovu autoritu a vplyv, rozhodli sa ho umlčať za akúkoľvek cenu. Do celej krajiny vyslali poslov, ktorí mali za úlohu varovať pred Ježišom všetkých obyvateľov. Tvrdili, že je to podvod, keď sa vydáva za Mesiáša. Ich špehovia Ježiša pozorne sledovali a donášali správy o jeho pôsobení.

Záchranca sveta už stál v tieni kríža. 

Na zamyslenie:

1. Prečo Ježiš neuzdravil všetkých chorých, ktorí čakali pri rybníku Bethesda, ale iba jedného chromého muža?
2. Z akého dôvodu sa židovskí kňazi a vodcovia tak usilovne snažili znevážiť Ježišovo pôsobenie v očiach verejnosti?
3. Pomáhať chorým a trpiacim v sobotu je v úplnom súlade so sobotným prikázaním. Prečo to Ježiš zdôraznil pred veľradou?
4. Prečo je Ježiš oprávnený vykonať súd nad večným údelom každého človeka?
5. Ako si môžeme byť istí tým, že sme dostali večný život a že už nepodliehame súdu?

Biblické texty k tejto téme:

Jn 5,1–47, Ef 2,1–5; Ex 34,6–7; Sk 10,43