2. kapitola - Izraelský národ

„Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali.“
(Evanjelium podľa Jána 1,11)

Viac ako tisíc rokov židovský národ očakával príchod zasľúbeného Záchrancu, Mesiáša. Bola to jeho najväčšia nádej. V piesňach a proroctvách, pri bohoslužbách v domovoch i v chráme si ľudia pripomínali jeho meno, moc a zasľúbenia.

Boh vyvolil a vyzval Izraelčanov k tomu, aby medzi národmi zachovávali znalosť Božieho zákona, symbolov a proroctiev poukazujúcich na príchod Mesiáša. Prial si, aby sa stali požehnaním pre celý svet. Na Božiu výzvu odišiel Abrahám z mesta Úr pri rieke Eufrat a putoval na rôzne miesta v Mezopotámii. Jozef svedčil o pravom Bohu v starobylom Egypte, Daniel hlásal pravdu o Bohu na babylonskom dvore. Židovský národ mal poznanie o Bohu odovzdávať ďalším národom. Všetci ľudia na svete sa tak mali dozvedieť o jedinom a pravom Bohu v nebesiach, o jeho láske k ľuďom a zámere s našou planétou.

Boh zasľúbil Abrahámovi, že vďaka jeho pevnej viere obdržia požehnanie ľudia všetkých národov. Rovnaké zasľúbenie bolo dané tiež Hebrejom, Abrahámovým potomkom. Izraelčania sa však od svojho poslania nechali zviesť. Od chvíle, kedy vstúpili do Kanaánskej zeme v Mezopotámii, nedbali na Božie prikázania a nasledovali životný štýl pohanských národov. Boh k nim posielal prorokov, aby im ukázal dôsledky ich nevery a priviedol ich späť k pôvodnému poslaniu, ale márne. Ostatné národy ich časom ovládli. Hoci Izraelčania svoje činy ľutovali a opäť Boha nasledovali, pocit previnenia netrval dlho.

Vďaka vernému nasledovaniu Boha by sa stali najobdivovanejším národom sveta, ku ktorému by všetci vzhliadali s úctou. Avšak pre ich vzpurnosť a neveru musel byť plán záchrany uskutočnený prostredníctvom ťažkostí a utrpení.

V priebehu dejín bol izraelský národ dobytý Babylonom a následne rozprášený do mnohých krajín. V čase súženia začalo veľa Židov znovu Boha uctievať a odovzdávať jeho posolstvo svetu. Mnoho úprimných ľudí vyznávajúcich pohanské náboženstvo sa tak dozvedelo o pravom Bohu a uverilo v zasľúbeného Mesiáša.

Židovskí vyhnanci, ktorí verili Bohu a žili v súlade s jeho vôľou, boli veľakrát v pohanských krajinách ponižovaní, prenasledovaní a väznení. Niektorí z nich zomreli násilnou smrťou, pretože odmietali účasť na pohanských rituáloch a sviatkoch. Mnohokrát ich priviedli pred vladára, kde vydali svedectvo o Bohu. Niektorí vládcovia pritom uznali najvyššiu moc a postavenie Boha židovských zajatcov.

Izraelčanom bolo po dlhej dobe zajatia dovolené vrátiť sa späť do ich krajiny a znovu vybudovať mesto Jeruzalem. Navrátilci došli k presvedčeniu, že po toľkých vpádoch cudzích národov na ich územie majú nádej na prosperitu a pokojný život len vtedy, ak budú dodržiavať Božie nariadenia. To však nebola poslušnosť založená na láske k Stvoriteľovi – boli vedení sebeckými motívmi. Uctievali Boha preto, aby ich národ urobil silným a neporaziteľným. Namiesto toho, aby svetu odovzdávali pravé poznanie Boha, stránili sa ostatných národov pod zámienkou vyhnúť sa pokušeniu, nesprávnym náukám a modlárskym zvykom.

Použili Božie nariadenie dané Mojžišovi, zakazujúce spájať sa s pohanmi, a zneužili ho ako výhovorku na postavenie pomyselnej steny, ktorá ich oddeľovala od ostatných národov. Židia považovali mesto Jeruzalem za nebo a túžili po veľkosti a moci svojho národa. Nepriali si, aby Boh preukázal priazeň ktorémukoľvek inému národu.

Formálne náboženstvo

Po návrate z babylonského zajatia Izraelčania budovali po celej krajine synagógy, v ktorých uctievali Boha a kde kňazi a náboženskí učitelia vyučovali Božie slovo. Otvárali sa i školy s výučbou náboženstva, umenia a vedy. Tie sa však čoskoro odchýlili od svojho pôvodného zámeru. Tiež sa do bohoslužby postupne vmiešalo veľa pohanských zvykov, s ktorými sa Izraelčania zoznámili vo vyhnanstve.

Dôsledkom povrchného uctievania Boha bolo zastretie pravého významu obradov v chráme. Bol to Ježiš, kto ich ustanovil. Jednotlivé predmety a úkony vykonávané v chráme boli symbolom jeho služby ľuďom. Živé a duchovne povznášajúce bohoslužby sa časom stali formálnymi a ľudia sa začali viac spoliehať na samotné obrady a obete v nich prinášané než na Boha. Keď si kňazi a rabíni uvedomili, že sa vytráca pravý význam nariadenia obradov a bohoslužieb, chceli ich zmysel ochrániť tým, že k nim pridávali svoje ďalšie pravidlá. Čím viac pravidiel a nariadení však ľudia mali, tým viac do ich konania prenikalo zákonníctvo, a tým menej sa u nich prejavovala láska k ľuďom i k Bohu. Považovali sa za svätých, ale ich srdcia boli naplnené náboženskou pýchou a pokrytectvom.

Pro tieto podrobné a mnohokrát zbytočné nariadenia sa stalo nemožným zachovávať Boží zákon. Všetci tí, ktorí si priali verne nasledovať Boha a snažili sa dodržiavať rabínske nariadenia, trpeli. Vo svojom srdci nenachádzali pokoj a stále ich prenasledovali výčitky svedomia.

Ľudia boli nešťastní. Satan jasal, pretože sa mu darilo uskutočňovať svoj zámer. Úspešne miatol tých, ktorí chceli porozumieť Božej povahe. Náboženstvo Izraela bolo stále viac formálne a neznesiteľné. Satan dúfal, že všetci prijmú jeho tvrdenia o neprimeranosti Božích požiadaviek a o tom, že nie je možné ich zachovávať. Všade rozhlasoval, že ani Izraelčania nie sú schopní Boží zákon dodržať.

Očakávanie Mesiáša

Aj napriek tomu, že Izraelčania očakávali zasľúbeného Mesiáša, nechápali jeho skutočné poslanie. Nemysleli na svoje vyslobodenie z otroctva hriechu, ale chceli byť oslobodení z područia Rimanov. Vzhliadali k Mesiášovi ako k hrdinovi a dobyvateľovi, ktorý vyženie Rimanov z ich krajiny a z izraelského národa vytvorí najvplyvnejší národ sveta. Na príchod pravého Mesiáša tak neboli pripravení a nakoniec ho odmietli.

V čase Ježišovho narodenia vládlo v izraelskom národe následkom rímskeho útlaku značné napätie. Rozpory medzi rôznymi židovskými náboženskými a politickými skupinami sa priostrovali. Židia síce mali svoju vlastnú vládu, ale skutočná moc patrila Rimanom, ktorí si dokonca vyhradili právo menovať alebo odvolať židovského veľkňaza. Úrad veľkňaza bol často získavaný podvodom, úplatkami či násilím. Židovskí kňazi sa stali podplatiteľní a konali nemorálne. Zvyšok moci, ktorú ešte mali, často zneužívali na svoje sebecké záujmy.

Obyčajní ľudia trpeli. Museli sa podriaďovať mnohým požiadavkám kňazov a ešte odvádzať Rimanom vysoké dane, čo viedlo k všeobecnej nespokojnosti a častým vzburám. Ľudia sa stávali chamtivými, nemali záujem o duchovné veci a na presadenie svojich záujmov neváhali použiť aj násilie.

Zúfalý ľud i predstavitelia národa vzhliadali ku dňu, kedy sa objaví Mesiáš a obnoví izraelské kráľovstvo. Pri čítaní Písma prehliadali miesta ukazujúce na prostú a pokornú povahu Mesiášovho prvého príchodu a uvažovali len nad textami hovoriacimi o majestátnosti a sláve Ježišovho druhého príchodu. Rozum im zatemnila pýcha. Výklad proroctiev si upravili tak, aby vyhovoval ich sebeckým predstavám a plánom.

Na zamyslenie:

1. Aký mal Boh pôvodný zámer s izraelským národom?
   Ako tento zámer naplnili Abrahám a Daniel?
2. Prečo Izraelčania nerešpektovali Božie prikázania a nasledovali životný štýl pohanských národov?
3. Z akých pohnútok dodržiavali Izraelčania Božie nariadenia po návrate z vyhnanstva do vlasti?
4. Ako satan zmalomyseľňoval ľudí, ktorí chceli verne nasledovať Boha?
   Čo spôsobilo, že sa z náboženstva stalo neznesiteľné bremeno?
5. Izraelčania si výklad proroctva o Mesiášovi upravili tak, aby vyhovoval ich sebeckým predstavám a plánom.
   Môže podobné nebezpečenstvo hroziť aj nám v dnešnej dobe?

Biblické texty k tejto téme:

Gn 12,2.3; Gn 41,38–41; Dan 2,46.47; Dt 4,5.6; Dt 26,19; Dt 28,10; Iz 56,7