10. kapitola - Hlas z púšte

„Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“
(Evanjelium podľa Matúša 3,2)

Väčšina ľudí sa v tej dobe už prestala zaujímať o Boží plán na záchranu sveta. V Izraeli bolo len niekoľko málo verných, ktorí túžobne očakávali príchod Mesiáša. Medzi nimi bol aj starý kňaz Zachariáš so svojou ženou Alžbetou. Žili pokojným a zbožným životom, ich viera žiarila ako hviezda v temnote.

Bývali v judských horách. Ako každý kňaz, aj Zachariáš vykonával jeden týždeň v roku službu v jeruzalemskom chráme. Jedného dňa bol vybraný, aby zapaľoval kadidlo na zlatom oltári vo svätyni. Ľudia sa práve modlili na chrámovom nádvorí.

Náhle pocítil prítomnosť nadprirodzenej bytosti. Poobzeral sa – a pri oltári uvidel stáť anjela. Užasol a s úľakom od oltára odstúpil.

Anjel mu povedal: „Neboj sa, Zachariáš, tvoja prosba bola vypočutá. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať, a mnohí sa potešia z jeho narodenia. Veď bude veľký pred Pánom, nebude piť víno ani opojné nápoje a bude plný Ducha Svätého už v matkinom lone. Mnohých z izraelských synov obráti k Pánovi, ich Bohu. On sám pôjde pred ním v Eliášovom duchu a v jeho sile, aby obrátil srdcia otcov k deťom a neposlušných k múdrosti spravodlivých, a prichystal tak Pánovi pripravený ľud.“

Zachariášove pochybnosti

Zachariáš namietol: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ Zachariáša prepadli pochybnosti aj napriek tomu, že dobre poznal Abrahámovu skúsenosť. Tiež Abrahám sa stal vo vysokom veku otcom, lebo uveril slovám Boha, že sa tak stane. Zachariáš zabudol na to, že ak Boh niečo zasľúbi, vždy svoj zámer v pravý čas uskutoční.

Anjel ho pokarhal: „Ja som Gabriel, ktorý stojí pred Bohom, a má poslanie prehovoriť s tebou a odovzdať ti túto radostnú zvesť. Hľa, onemieš a nebudeš schopný prehovoriť až do dňa, keď sa to stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia vo svojom čase.“

Rovnaký anjel oznámil pred piatimi storočiami prorokovi Danielovi príchod Mesiáša. Keďže Zachariáš tieto proroctvá v knihe Daniel študoval, vedel, že sa doba príchodu Záchrancu priblížila, a modlil sa, aby tento deň čoskoro nastal. A teraz k nemu anjel Gabriel prišiel, aby oznámil naplnenie proroctva.

Pred chrámom veľa ľudí čakalo, než Zachariáš vyjde a požehná im. Bolo im divné, že je vo vnútri tak nezvyčajne dlho, a začali sa o neho obávať.

Zachariáš vyšiel z chrámu s rozžiarenou tvárou. Ľudia poznali, že mal videnie. Pokúsil sa prehovoriť, ale nevydal zo seba ani hláska. Zostal v kňazskej službe až do konca týždňa a potom odišiel domov.

Čoskoro nato Alžbeta otehotnela. Keď sa vytúžený syn narodil, Zachariášovi sa navrátil hlas. Chválil Boha za blízky príchod Mesiáša a za svojho syna, ktorý má pripraviť ľud na túto udalosť. Priatelia a susedia jeho slovám načúvali a odovzdávali ich ďalej. V hornatej krajine Judey o tom vedel onedlho každý. Ľudia sa divili nad tým, čo všetko bolo o Jánovom živote predpovedané. Uvedomili si, že Záchranca príde skutočne čoskoro.

Ján sa vyvíjal dobre telesne aj duševne. Neskôr odišiel do púšte, kde žil v ústraní až do chvíle, kedy so svojím posolstvom vystúpil na verejnosti. Boh zveril Jánovi tú najdôležitejšiu úlohu – hlásať posolstvo, ktoré malo zmeniť ľudské životy.Mal ľuďom tiež odovzdať aspoň čiastočné poznanie Božej povahy, aby porozumeli tomu, aký Boh je a čo od nich očakáva.

Aby bolo jeho posolstvo účinné, mal žiť úplne odovzdaný Bohu. Musel byť telesne, duševne i duchovne silný, aby dokázal ovládať svoje city, chute, slová i činy a bez ohľadu na akékoľvek okolnosti zachoval vernosť Pánu Bohu.

Za jeho dní ľudia túžili po bohatstve a po ľahkom živote v prepychu. Po večeroch neustále vyhľadávali zábavu sprevádzanú pitím a telesným potešením. Ich spôsob života ich oslaboval. Zatemňoval im myseľ, takže nechápali duchovné pravdy a ľahšie prijímali a ospravedlňovali hriech.

Ján sa mal stať reformátorom, a preto anjel odovzdal jeho rodičom zvláštne pokyny na výchovu. Svojím prostým životným štýlom sa staval proti vtedajším spoločenským zvyklostiam.

Ján pripravoval ľud na Ježišov prvý príchod. Je príkladom pre tých, ktorí ponesú posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista. Dnešný svet je zaplnený falošným učením a neviazaným životom. Zvodné satanove pasce sa vyskytujú všade okolo nás. Je potrebné, aby sa každý, kto sa rozhodne pre život s Bohom, naučil sebaovládaniu, a tak prekonával zlé návyky a túžby. Sebadisciplína pomáha človeku získať duševnú a duchovnú silu, aby porozumel Božiemu slovu a počúval ho.

Jánovo vzdelanie

Zachariášov syn sa mal stať rovnako tak ako jeho otec kňazom. Rabínske školy by ho ale nepripravili na poslanie, ktoré mal vykonať. Boh preto povolal Jána na púšť, aby v prírode dostal vzdelanie od samotného Stvoriteľa.

Ján žil v opustenej krajine v skalných jaskyniach a príkrych roklinách. Rozhodol sa vzdať pohodlného života a radšej odišiel do pustatiny. Takéto prostredie mu lepšie umožňovalo naučiť sa sebaovládaniu a sebazapreniu. Oddelený od hluku sveta sa mohol sústrediť na poznávanie prírody a Božieho slova. Učil sa tiež dôverovať Pánu Bohu a rozprávať sa s ním.

Rodičia Jánovi často pripomínali slová anjela Gabriela a Ján prijal poslanie, ktoré mu bolo predurčené. Osamelý život ho neťažil. Pre neho bolo tiché miesto v púšti vítaným únikom pred beznádejou, neverou a skazenosťou, ktoré vo vtedajšej spoločnosti vládli. Chcel odolávať všetkým pokušeniam, a tak sa vyhýbal hriešnemu svetu, ako to len bolo možné. Nechcel stratiť schopnosť rozoznávať dobro od zla.

Čas od času však chodil medzi ľudí, aby sa dozvedel, čo sa v spoločnosti deje. Pozoroval správanie ľudí a s pomocou Ducha Svätého pochopil, ako môže ich srdce zasiahnuť posolstvom nebies. Vracal sa späť do púšte, aby sa modlil a pripravoval na svoje poslanie.

Dokonca aj v púšti bol Ján pokúšaný hriechom, urobil však všetko pre to, aby sa ho satanovi nepodarilo zviesť. Vypestoval si pevnú povahu a duchovné vnímanie. Naučil sa závisieť od Ducha Svätého, čo mu umožnilo odolávať satanovi.

Rovnako tak ako Mojžiš v midjánských horách, aj Ján žil v pustatine, ktorá vypovedala o Božej sile a moci. Znázorňovala tiež duchovný stav Izraela. Boží ľud, Hospodinova vinica, sa stala duchovnou púšťou. Keď sa Ján pozrel k nebu, videl ho jasné a čisté. To mu pripomínalo žiarivú budúcnosť Božieho ľudu po príchode Mesiáša.

Myšlienky o Mesiášovi

Ján študoval výroky o Mesiášovi v knihe proroka Izaiáša. Čítal o výhonku z koreňa Izaiho, o Kráľovi spravodlivosti, o Skale, v ktorej tieni sa môže každý ukryť. Izaiáš opísal, ako sa izraelský národ môže znovu stať ľudom, v ktorom má Boh zaľúbenie.

Ján si pri čítaní Písma predstavoval prichádzajúceho Kráľa a vedel, že potrebuje duchovnú silu, aby mohol ohlasovať príchod Mesiáša. Neváhal oznamovať toto radostné posolstvo komukoľvek. Nebál sa ľudí, lebo Bohu dôveroval celým svojím srdcom. Mohol predstúpiť aj pred pozemského kráľa, pretože sa sklonil pred Kráľom nebies.

Ani Ján však úplne neporozumel Mesiášovmu poslaniu. Aj on očakával oslobodenie Izraela od Rimanov. Jeho prianím bolo, aby bol Mesiáš spravodlivým kráľom, ktorý povedie Izrael a urobí z neho Bohu odovzdaný národ.

Ján si všimol, že sa ľudia nechali oklamať a boli spokojní so svojím hriešnym a nešťastným životom. Prial si, aby zatúžili po lepšom živote. Boh mu zveril posolstvo, ktoré malo poslucháčmi otriasť, aby sa postavili voči svojim hriechom tvárou v tvár. Ešte skôr, ako mohlo začať rásť semienko Božieho slova, bolo potrebné rozryť pôdu ľudského srdca. Každý človek si musel uvedomiť, že je zranený hriechom.

Boh neposiela svoje posolstvá preto, aby lichotili. Hovorí k ľuďom takým spôsobom, aby sa v nich prebudilo svedomie a uvedomili si svoju skutočnú situáciu. Keď poukazuje na Boží súd, vedie ich k zamysleniu, čo by mali vo svojom živote zmeniť, aby mohli byť zachránení. Ak skutočne túžia po zmene, pozdvihne ich k novému a lepšiemu životu.

Na pokraji povstania

Na začiatku Jánovho verejného pôsobenia sa národ nachádzal na pokraji povstania. Miestny kráľ Archelaos bol zosadený a Judea pripadla pod priamu nadvládu Ríma. Krutí rímski vládcovia boli odhodlaní zaviesť v Judei vlastné pohanské zvyky a šíriť pohanské idey. To viedlo k niekoľkým židovským vzburám a vzápätí k ich surovému potlačeniu, pri ktorom zahynuli tisíce najstatočnejších Izraelčanov. Národ Rimanov nenávidel a stále viac túžil vymaniť sa z ich moci.

Uprostred zármutku a nenávisti sa z púšte ozval vážny a naliehavý hlas prinášajúci nádej. Ján hlásal: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Táto správa na seba upútala veľkú pozornosť. Proroci vždy hovorili o príchode Mesiáša ako o udalosti, ku ktorej dôjde v ďalekej budúcnosti. Ján však vyhlasoval, že príchod Mesiáša práve nastáva!

Svojím mocným posolstvom pripomínal dávnych prorokov, najmä Eliáša. Ako kedysi Eliáš, tak i Ján vyhlásil, že národ upadol do modlárstva a hriechu. Jednoduchými a názornými slovami poukázal na neresti, nad ktorými sa takmer nikto nepozastavoval. Celý národ sa prebudil. Náhle sa objavili davy ľudí, aby si púštneho proroka vypočuli.

Za Jánom prichádzali obyčajní ľudia, rabíni aj vládcovia. Spočiatku ich naliehavé Božie varovanie vyľakalo. Mnohí ľutovali hriechy a nechali sa pokrstiť v rieke Jordán. Prišli dokonca aj farizeji a náboženskí učitelia, vyznávali svoje hriechy a žiadali o krst. Predtým často budili dojem lepších a svätejších občanov, teraz však ich tajné hriechy vychádzali najavo.

Duch Svätý upozornil Jána, že si mnohí z nich závažnosť svojich hriechov neuvedomujú a v skutočnosti sa ani nechcú zmeniť. Snažili sa, aby ich ostatní vnímali ako priateľov a blízkych mladého proroka, čím chceli urobiť na prichádzajúceho Mesiáša dobrý dojem. Mysleli si, že im krst u populárneho kazateľa Božieho slova prinesie väčší vplyv na ľudí.

Odhalené pokrytectvo

Ján neváhal prehovoriť k týmto neúprimným ľuďom naplno: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť pred prichádzajúcim hnevom? Prinášajte teda ovocie svedčiace o vašom pokání a nezačínajte medzi sebou hovoriť: Naším otcom je Abrahám. Lebo hovorím vám, že Boh môže aj z týchto kameňov stvoriť Abrahámovi potomkov.“

Židia neporozumeli Božiemu zasľúbeniu o tom, že Izrael je navždy vyvolený národ. Domnievali sa, že ak sú z Abrahámovho rodu, vzťahuje sa na nich samozrejme aj tento prísľub. V minulosti Boh Abrahámovým potomkom žehnal a odpúšťal im hriechy, a tak predpokladali, že aj im bude všetko odpustené.

Ján vytkol týmto vodcom pyšné a sebecké správanie, ktoré z nich urobilo jedovaté hady. Pre ľud sa stali prekliatím. Boh im dával poznanie a mnohé požehnania, napriek tomu sa často správali horšie ako pohania. Zabudli na svoje korene – na Abraháma, ktorého Boh povolal z pohanstva, aby niesol svetu Božie posolstvo.

Ján pokračoval: „Veď sekera je už priložená na koreň stromov. A tak každý strom, čo neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia na oheň.“ Ovocný strom sa cení podľa kvality svojich plodov, nie pre svoj názov. Ak nenesie dobré ovocie, je vyťatý a nahradený iným. Ak život a charakter človeka nie je v zhode s Božou vôľou, nie je taký človek Božím dieťaťom.

Mnoho ľudí, ktorí počuli Jánove slová, tieto myšlienky zasiahli. „Čo teda máme robiť?“ pýtali sa.

Odpovedal im: „Zmenou zmýšľania, slov a činov bude zrejmé, kto skutočne nasleduje Boha a jeho Mesiáša. Jeho skutoční nasledovníci sú čestní, láskaví, súcitní, spravodliví, zastávajú sa slabých a pomáhajú potrebným.“

Ján krstil vodou, ale zasľúbil, že príde Mesiáš, ktorý bude krstiť väčšou mocou – Duchom Svätým. Jeho sila bude ako plameň ohňa a dokáže odstrániť všetok hriech v ich živote.

Mnohí ľudia Božiemu posolstvu uverili a zmenili svoj život. Jána nasledovali davy. Niektorí sa domnievali, že práve on je Mesiáš.

Ján však nikdy nepútal pozornosť na seba. Vždy poukazoval na prichádzajúceho Záchrancu.

Na zamyslenie:

1. Aké ponaučenie prináša príbeh o narodení Zachariášovho syna?
2. Ktorá vlastnosť je dôležitá pre úspech alebo zlyhanie v životných zápasoch?
3. Prečo krstil Ján v rieke Jordán?
4. Akú lekciu o pokání odovzdal Ján židovským vodcom v podobenstve o ovocnom strome?
5. Mnoho ľudí sa pri počúvaní Jánových slov pýtalo: „Čo teda máme robiť?“ Ako by sme na Jánovu odpoveď reagovali my?

Biblické texty k tejto téme:

Lk 1,5–23; Lk 1,57–80; Lk 3,1–18; Mt 3,1–12; Sk 16,30; Mk 10,51; Jer 31,33–34